Snow White

Kap. 3 - Si v poriadku, maličká?

Nasledujúce udalosti vnímala spomalene a dokázala konať rýchlejšie, ako človek, nie však dosť rýchlo na to, aby sa vôbec nezranila. Udrela si hlavu o sklo dverí spolujazdca a tiež o palubnú dosku, keď však zbadala, že sa rútia proti stromu, stihla otvoriť dvere a vyskočiť. 

Počula náraz. 

Chvíľu zostala ležať, bola si vedomá všetkého, čo sa deje, no akoby sa nevedela pohnúť. Napriek morfínu cítila, ako ju bolesť bodá do hlavy. Keď sa však pokúsila pohnúť, cítila bolesť aj v rebrách a nohách. 

Skurvený Michael. 

V tom jej došlo, že ho nikde nevidí a pocítila paniku. Napriek bolesti sa snažila postaviť a potácavým krokom podišla k autu, z ktorého nezostalo veľa. Mohol zostať zakliesnený na sedadle a auto mohlo čochvíľa začať horieť, čo by mohlo byť fatálne. Keď sa tam však pozrela, po Mikeovi ani stopy. 

,,Michael," povedala potichu, no v tom pocítila ďalšiu vlnu paniky a skríkla, ,,Michael!" 

V okolí nebolo nijaké svetlo, cestu jej osvetľoval len spln. Teraz jej bolo jedno, že tým ide proti svojej hrdosti, priznala si, že má strach. Cítila ho až v kostiach.  Musí ho nájsť. 

Vo vrecku hľadala baterku, nikde však nebola. Injekcie s morfiom boli buď preč, alebo rozbité. Cítila, ako jej z oka steká slza, ktorá zaštípala, keď sa dostala k rozbitým perám. 

,,Michael!" zakričala z plných pľúc, zaboleli ju rebrá. 

Pozorne sa pozerala okolo seba, snažila sa nájsť hoc len náznak pohybu, nikde nič.  Nemôže ísť na cestu, nie v takomto stave. Bez rozmyslenia sa pobrala hlbšie do lesa. Snažila sa kráčať napriek bolesti, no darilo sa jej len čiastočne. Potácala sa, občasne spadla, no vždy vstala a snažila sa pokračovať a obzerať okolo seba. 

Po pár minútach, keď bola hlbšie v lese začula vlčie zavýjanie. 

Spln. 

Doľahla na ňu ďalšia vlna strachu a paniky. Dobehla k hrubému stromu, obzerajúc sa dookola, nevidela nič. Oprela sa chrbtom o strom, rozopla bundu, ktorá bola už tak dotrhaná, že jej bola skôr na príťaž. Biele tielko, ktoré mala pod ňou, bolo na pravej strane mierne presiaknuté krvou. Je zvláštne, že to bolí horšie než to vyzerá. 

Stiahla si tielko a poďakovala sama sebe, že si vzala opasok s nožmi, môžu sa hodiť. Skontrolovala okolie, nikde ani pohybu. Kráčala spiatočky, pomaly, keď zrazu narazila do niečoho, čo tam ešte pred pár sekundami nebolo. 

Ihneď zistila, že to nie je niečo, ale niekto, lebo jej veľké ruky chytili plecia  a začula hrubý hlas: ,,Si v poriadku, maličká? "