Snow White

Kap. 4 - Vlk

Cítila, ako sa jej podlamujú kolená, no nechcela to vzdávať.  Čo najrýchlejšie vzala nože z opaska, vytrhla sa z jeho rúk a obrátila sa mu, aby stáli tvárou v tvár. 

Stál pred ňou mohutný, takmer dvojmetrový chlap. Dlhé vlasy mu splývali až pod kľúčne kosti, padali na jeho obnaženú hruď. Džínsy mu podobne ako jej zdobil opasok, avšak bez zbraní. Pozrela sa mu do hlbokých očí, nevidela farbu. Urobila pár krokov od neho, aby podišiel na miesto, kde sa ešte dostal kúsok mesačného svitu. Zdalo sa jej, že boli modré. Jeho tvár mala ostré rysy, a bolo na nej niekoľko jaziev. 

,,Si vlk, však?" spýtala sa ho, nasledoval však len smiech, ktorý jej stačil ako odpoveď. 

Rada by si povedala, že ho zvládne, ale nebolo tomu tak. Bola príliš zranená, nemala dostatok energie na boj. Jedinou možnosťou bol útek, aj to nie príliš šťastnou, keďže sa nevládala držať na nohách. 

,,Bolo by to ľahšie ak by si, prosím, odložila tie nože," naznačil rukami, že ich má odhodiť. 

,,Kde máš ostatných? Vy slabosi chodievate vo svorkách."

Opäť sa zasmial: ,,Áno, chodievame. Ja ale nie som obyčajný. Teraz odhoď tie nože."

Cítila v sebe kúsok nádeje. Ten vlk sa očividne bojí, pretože nože majú strieborné hroty. Ak by ich hodila správne, buď by sa ho zbavila úplne, alebo prinajhoršom by ho nachvíľu zdržala. 

Naznačila, že ich ide odhodiť, no potom bleskovo zamierila a...Trafila. Nebolo času pozerať sa, musela utekať. Pocítila nával adrenalínu, ktorý jej pomohol bežať rýchlejšie, jedna noha za druhou, musí sa zachrániť. 

Obzrela sa, vlk nikde nebol. Usmiala sa a bežala ďalej, keď v tom ju niečo stiahlo k zemi, spadla na brucho a vydala plačlivý zvuk. Mala pocit, že jej horia rebrá. Prevrátil ju na chrbát, úplne bez námahy, akoby bola handrová bábika. Nad ňou bol vlkodlak. Taký obrovský, akého ešte nevidela, z jeho žltých očí sršala zlosť a keď zreval, nezmohla sa na nič, len si inštinktívne zakryla hlavu rukami. Ruky jej umiestnil hore nad hlavu a ona sa neodvážila protestovať. Dýchala rýchlo, hruď sa jej dvíhala smerom k tej jeho a ona sa cítila odhalená, neskutočne zraniteľná a preklínala chvíľu, keď zahodila svoju koženú bundu.  

Zreval znova, ona odvrátila zrak. Triasla sa. Nie od zimy, cítila strach, aký ešte nezažila, doslova teror. Nechce sa pozerať naňho. Nechce, aby posledné čo videla, bola papuľa vlka. Snažila sa pozerať na les, no zrak jej rozmazali slzy, ktoré sa proti jej vôli nahrnuli v očiach. Čakala na bolesť, keď neprichádzala, pozrela sa späť na vlka. Jej oči sa stretli s jeho, ktoré postupne menili farbu a nakoniec úplne zmodrali. 

Dych sa jej spomalil, nevedela prečo, ale prišlo jej to krásne, pokojné.  Potom jej došlo, čo robia vlkodlaci so ženskými obeťami pred tým, než ich zožerú. V sídle im to opakovali večne a preto mal Michael taký strach ju púšťať samú von. Ten vlk sa ju zrejme snaží upokojiť, aby to bolo jednoduhšie. 

,,Vlk, najskôr ma zabi," povedala pokojne, no chcelo sa jej vybuchnúť od plaču, ,,najskôr ma zabi, potom si so mnou rob čo chceš."

Odvrátila zrak, nastavila mu nahý krk, nech je to rýchle. Znovu začula smiech a keď sa pozrela nad seba, už tam nevidela vlka, ale chlapa, ktorého bodla. Mierila na srdce, no namiesto toho si všimla dvoch drobných rán pod kľučnými kosťami, boli až perfektne osovo súmerné. Muž nad ňou jej prešiel mohutnými rukami po krku, po pleciach a keď si už myslela, že mieri k prsiam, zastal na kľúčnych kostiach. 

Pozerala mu do očí, ked však zacítila jeho pazúre, ako prebodávajú jej pokožku, zatvorila oči a snažila sa nevydať ani hlásku. Aj tak jej však z pevne zovretých očí vybehlo niekoľko sĺz. 

,,Zvláštne, myslel som, že upírov takéto veci nebolia," na jej prekvapenie to nepovedal posmešne, naopak bolo úprimne počuť, ako sa tomu čuduje. 

,,Nebolia, ale ja nie som obyčajná," povedala s očami stále zatvorenými. 

Zasmial sa. Jeho smiech sa jej páčil. Alebo to urobili tie oči? Prečo jej nik nepovedal, že vlkodlaci vedia meniť farbu očí? Alebo že vedia kontrolovať svoje premeny? 

,,Ako sa voláš, maličká?" spýtal sa, sadajúc si vedľa nej. 

Okamžite si opravila vyhrnuté tielko, jej rán si však už stihol všimnúť: ,,Ou, niekto dnes nemal šťastný deň. Prečo sa túlaš v takomto stave po Sejvarskom lese?"

Netušila, že je v tomto lese. A začínalo jej to byť jedno.

,,Čo si mi to urobil, vlk? "spýtala sa ho zmätene. 

,,Nič, maličká. Keď sa tak na teba pozerám, strácaš dosť krvi," vyhrnul jej tričko a pozrel sa na ranu pri rebrách.

Síce nekrvácala vonku, ale mohol vidieť obrovskú modrinu. Bolo mu jasné,že jej stráca priveľa. Obzrel sa po okolí, nevidel žiadne zviera.

Otočil ju na zdravý bok, ona zrejme už nevnímala. A ani on nevedel, prečo robí, čo robí, ale pazúrom spravil dieru do pokožky, kde videl vnútorné krvácanie a priložil k nej ústa.