Snow White

Kap. 7 - Kľúčne kosti

...Dýka zapichnutá v krku: ,,Uteč," krv, veľa krvi.

Modré oči hľadiace až niekde do jej mozgu: ,,Snehulienka..." 

Zimomriavky všade na tele,  príjemné teplo, šíriace sa z jej brucha do celého tela. Toto všetko dokáže len ten hlas...

,,Snehulienka..."

...

Zobudila sa na to, že jej vietor ošľaháva odhalený chrbát. Nemohla sa objať, ani zakryť, neskôr jej došlo, že má ruky zviazané reťazou visiacou zo steny. Pokúsila sa odtiaľ rukami vyšmyknúť, no len si ublížila, okovy boli priveľmi pevné. Nevedela, kde je a ako sa tu ocitla, len to, že je stále v spodnom prádle a nie sú tu normálne okná, ale nejaké zamrežované otvory v stene. 

Spomenula si na žaláre ich sídla, toto musia byť oni. Postupne sa jej vyjasňovalo čo sa stalo a pocítila paniku. Mocnejšie sa snažila dostať z reťazí, no okrem hluku a modrín nedosiahla ničoho. 

Po schodoch, ktoré viedli smerom hore z nepríjemnej tehlovej miestnosti kde bola, zišiel Michael, mal však neprítomný výraz tváre. 

,,Michael, prosím pusti ma, mrznem tu a..." poprosila ho s rukami nad hlavou, pokúšajúc sa vstať z chladnej zeme. 

Bez rúk a takmer bez energie to šlo veľmi ťažko. Nakoniec sa však dostala aspoň na kolená, aj to bola čiastočná úľava od tvrdej zeme. 

,,Drž hubu," pozrel na ňu čiernymi očami, snažiac sa vyzerať akoby nemal emócie no v skutočnosti nim lomcoval hnev a zrejme aj strach. 

,,Michael, čo sa deje? Nerozumiem ničomu." 

Stlačil páku zabudovanú v stene a Snow cítila, ako ju reťaze ťahajú smerom hore. Keď stála na nohách, neprestal. Nakoniec skončila na špičkách prstov. Michael k nej pristúpil, tentoraz bola len o kúsok nižšia od neho. S odvráteným zrakom ju udrel po tvári. 

Bolesť jej explodovala v celej hlave, cítila, ako jej prúd krvi steká dole lícom: ,,Michael, prosím," zašepkala keď sa konečne mohla ako tak nadýchnuť.

,,Hlupaňa!" zakričal a nasledovala ďalšia tvrdá rana. 

Zatočila sa jej hlava, ak by nebola prípútaná, už by spadla na zem. Premohla nutkanie zavrieť oči a zaspať, poriadne sa nadýchla. Cítila v ústach železnú príchuť krvi. Netušila čo sa stalo, nevedela nič a to bolo horšie ako bolesť, ktorú práve zažívala. Snažila sa dýchať, Michael bol otočený chrbtom. Utíšila sa a počula niečo ako vzlyk. Vystrašilo ju to ešte viac. 

,,Čo mám robiť, čo mám robiť..." vyšlo z jeho úst, takmer nepočuteľne. 

Michael sa zviezol dolu na zem a tentoraz začal plakať, nie vzlykať.

Spomenula si, ako jej Abraham tesne pred smrťou povedal, že hybridov zabíjajú. Stále mala pochybnosti, či ním vlastne je, ale všetko čo sa práve dialo tomu nasvedčovalo. 

,,Som to ja Michael, " prehltla krv, čo sa jej nahromadila v ústach, ,,prisahám že som to ja."

Zdalo sa, že ho to po tejto vete bolí ešte viac. Vstal, znovu sa k nej priblížil. 

Pripravovala sa na ďalšiu ranu, no namiesto toho ju chytil za vlasy a jej ucho si pritlačil k svojim perám: ,,Vieš, že ťa musím zabiť, Snow White," cítila mrazivý dych z jeho mŕtveho vnútra. 

Pred tým, než ju opäť udrel, tentoraz tak, že nezabránila strate vedomia, jej z oka vypadla jedna jediná slza. 

...

Počula cvaknutie železného zámku. Stála pri strome, reťaze z jej rúk ju tentokrát držali pripútanú k mohutného kmeňu. Drsná kôra jej rezala jemnú pokožku na chrbte, ked sa pokúšala vymaniť z nekompromisného železného zovretia. Michael stál pred ňou, zjavne čakal, kým sa zobudí. Podišiel k nej, tentoraz mu nevidela v očiach nič. Vôbec nič. 

,,Sejvarský les. Dnes bude spln, Snow. Bude to rýchle a ešte k tomu svojim mäsom otráviš niekoľkých z tých psov," neveriacky mu hľadela do očí, keď jej rukou prešiel po obnaženom boku, hore bruchom k prsiam, ,,je mi ľúto, že som ťa nestihol mať," pobozkal jej skrvavené pery, hneď na to si ich utrel a opľul ju jej vlastnou krvou, ,,ale neumrieš ako panna, vlci neodolajú takto úžasne naservírovanému jedlu." 

Vybral si z opaska dýku, ktorou jej prešiel cez hrudnú kosť, po bruchu až dole, po líniu nohavičiek: ,,Poriadne šťavnatému," v očiach sa mu zablysla šialenosť.

Predtým mala chuť kričať naňho, sľubovať, prosiť ho, nech ju vezme so sebou, nech jej dá nejakú prikrývku...Teraz už nie. Vedela,  že by to nespravil, no aj keby, nechcela by. Cítila, nevedela ako, že sa zmenil. Už to nie je ten Michael. 

Odišiel rýchlo a ona zostala sama. Znova tu bola úplná tma a znova nepočula ani zvuk. V tomto lese nebývali zvieratá. Nechodili tu ľudia a za normálnych podmienok ani upíri. Patril len vlkom a to každý jeden meter.  

Stratila pojem o čase, nevnímala ani tú strašnú bolesť, nevnímala chlad. Videla, že plný mesiac už zdobí oblohu a oni sa tu ukážu. Hlavu mala opretú o strom, oči zavreté, nemyslela na nič, keď v tom začula zavytie. Dlhé, smutné. Vlkodlačie. 

Len pár metrov od nej sa ozvalo zavrčanie, jej to prišlo smiešne: ,,Som spútaná a zranená. Nemusíte útočiť, stačí zožrať." 

Nečakala, že jej budú rozumieť o to viac ju prekvapilo, keď tesne vedľa seba začula hlas: ,,Ver mi, bola by ťa škoda bezhlavo zožrať." 

Stál pred ňou vlk v ľudskej podobe. Bol trochu podobný tomu čo ju uhryzol, nie však úplne. Bol menší a zachoval si žlté, typicky vlčie oči. Počula cvaknutie zámku a reťaze sa uvolnili, ona spadla na zem. Zvláštne, teraz keď mala šancu uniknúť, začala cítiť strach. Otočila sa na chrbát a videla nad sebou dvoch obrovských chlapov.  Ľahla si na zem, ruky pri hlave v geste vzdávania sa. Zožieral ju strach, neskutočná zima, ale jednoducho nevládala nech sa snažila akokoľvek. Po líci jej stiekla horúca slza. Z rany, ktorú jej na tele spravil ten hlupák, ešte stále tiekla krv. Spomenula si ako sa jej dotýkal a prešla ňou vlna zhnusenia, zúfalstva a ešte väčšej zimy. Schúlila sa do klbka, snažila sa zadržať plač, to nešlo to. 

Počula ako sa vybrali smerom k nej a snažili sa ju rozpliesť , čo sa im nakoniec aj podarilo. Cítila ako jej pozerajú na prsia v športovej podprsenke a snažila sa zakryť rukami, ale boli silnejší. 

,,Kľúčne kosti," povedal jeden. 

Nerozumela. 

,,Je to ona, Thomas."