Snow White

Kap. 25 - Koniec pokojného mesiaca

Hunter na ňu ešte pár minút len tak, bez slov pozeral. Užíval si tú chvíľu, pretože vedel, že o pár dní môže byť všetko inak. Nevedel, čo sa pokazí, len vedel, že sa niečo stane. Má tie predtuchy kvôli tomu, že sa z neho stal hybrid? Sú vôbec pravdivé? Môže im veriť? Snáď sa odpovede na tieto otázky dozvie skoro. Teraz si ľahol ku stvoreniu, ktoré vnímal ako zázrak a rozhodol sa nepremýšľať, len si proste užiť prítomný okamih. 

...O mesiac neskôr...

Letela vzduchom, tvrdo dopadla na zem a snažila sa nadýchnuť, dych však mala vyrazený. Cítila bolesť, ale uvedomovala si, že sa jej nemôže ani na sekundu poddať, pozrela na svojho protivníka, ktorý ju nešetril a chystal sa uštedriť jej ďalší kopanec. Rýchlo sa odkotúľala nabok, vstala a zohla sa pred ďalším úderom a pokúsila sa kopnúť, bol však obratný, uhol sa a znovu zaútočil. Zostávalo jej len uhýbať sa a o pár sekúnd sa ocitla v rohu miestnosti, nemala kam cúvnuť. Vedela, že buď schytá ranu alebo... Rozhodla sa pre druhý variant. 

Odrazila sa od zeme a vyskočila. Strop sa približoval, ale nedotkla sa ho, pretože trénovala dosť na to, aby vedela odhadnúť, ako silno sa má odraziť. Dopady jej robili problém stále, preto sa sústredila, aby ho nepokašľala aj tento raz. Dopadla ladne, do podrepu, usmiala sa a cítila sa hrdo...

Až ju mocný kop zhodil na zem, nestihla sa spamätať a cítila na sebe váhu mocného vlčieho tela. Chytil ju za krk a potiahol hore, nemohla sa nadýchnuť a ani pohnúť. Bol koniec. 

,,Zaváhala si, Snow," zasmial sa Argo, ,,ak by som bol nepriateľ, stačilo by použiť trochu sily a mala by si vykrútený krk."

,,Nebola som v strehu tak štvrtinu sekundy, Argo,"  povedala priškrtene a zvierala jeho predlaktie. 

,,Väčšina protivníkov nie je tak rýchla ako ja," priznal a pustil ju na zem, kde sa rozkašľala a snažila sa dýchať normálne, ,, ale niektorí sú ešte rýchlejší."

Prijala jeho ruku, ktorou jej pomohol zdvihnúť sa zo zeme a usmiala sa: ,,Mám na čom pracovať. Ďakujem, Argo."

Bola tu len mesiac, ale dobré vzťahy mala takmer s každým. Hunter bol takmer celý čas niekde preč a nechcel, teda, podľa jeho slov nemohol prezradiť kde. Mohla sa hnevať koľko chcela, jednoducho jej to neprezradil, tak sa s tým radšej zmierila. Mal ju však vziať k hrobu jej rodičov, ktorý túžila navštíviť stále viac a viac. 

Takmer celý mesiac len trénovala a učila sa správne využívať svoje schopnosti. Niekoľko krát sa škaredo poranila, ale neprestávala. Argo sa jej venoval prakticky stále, bol omnoho trpezlivejší a ohľaduplnejší, ako ona. Bez neho by ani náhodou nebola na úrovni, na akej je teraz.

Okrem fyzického tréningu sa chcela zlepšiť aj vo vedomostiach týkajúcich sa hybridov. Nanešťastie, Abraham, ktorý teraz už nastálo žil v sídle, jej oznámil, že on sám nepozná takmer žiadnych a preto sa o nich mnoho nevie. Je však jasné, že väčšina z nich je silnejších než upíri aj vlci. Čo sa týka Huntera, platilo to stopercetne. Niekedy sa jej zdalo, že silnie každým dňom. Čo sa týka Snow samej, ona patrila k tej menšine hybridov, ktorí silní nie sú. Bola veľmi rýchla a zdalo sa, že vie lietať, no za to vďačila len svojej schopnosti skákať. 

Čo ju trápilo asi najviac boli spomienky na Leona a na to, ako ju mučil. A samozrejme, to, že vyzabíjala polovicu upírieho sídla. Ako to mohla dokázať? 

,,Musíš tomu dať čas, Snow," hovoril jej Abraham pri jednom z mnohých čajových posedení, ktorými si krátili večery, ,,zažila si obrovskú traumu, aj keď sa môže tretím osobám zdať, že si sa zotavila rýchlo, nie je to tak celkom pravda."

,,Abraham nerozumiem...Kde som dokázala nabrať toľko sily? Zavraždila som niekoľko nevinných upírov a väčšinu z toho si ani nepamätám," v očiach sa jej objavili slzy.

Zbytočné zabíjanie neznášala. A fakt, že je za to zodpovedná ona niesla veľmi ťažko. Nakoniec spoločne dospeli k záveru, že za to môžu litre krvi silného upíra, Alexandra, ktorého zabila krátko predtým. Ten si to, narozdiel od nič netušiacich upírov v sídle, zaslúžil. Krv jej dala obrovskú silu, ktorú v tom afekte jednoducho nevedela kontrolovať. 

Spomínala na Mikkaela. Vedela, že urobil hrozné veci, ktoré sa nikdy nedali odpustiť ale...Aj tak jej to všetko bolo ľúto. Možno mali nový život na dosah ruky. Možno by sa zmenil, možno by sa chcel vyliečiť z tráum. Možno by odpustil, pohol sa ďalej... Napáchal zverstvá, ale z toho, ako skončil jej vždy prešiel mráz po chrbte. 

Keby Mikkael nezahynul, zrejme by nemala šancu byť tak blízko Hunterovi. A vzťah s ním bol tiež viac ako komplikovaný. Myslela si, že budú tráviť viac času spolu, že sa viac spoznajú a budú sa učiť, aké to vlastne je byť hybridom. Cítila sa hlúpo za to, že sa s ním párkrát už takmer vyspala. Zrejme si myslela, že to znamená viac, že tým, že sa dotýka jej tela, chce rozvíjať nejaký vzťah ale...To zrejme nebola pravda. Nevedela o ňom takmer nič. Ak je pravda to, čo čítala v knihách z upírskych knižníc, zrejme každý deň na love znásilňuje iné nevinné dievča. Musí sa na to spýtať Abrahama, ale nezdá sa jej to. 

Rozhodla sa vypýtať si vlastnú komnatu, ktorá síce nebola tak priestranná ako Hunterova, ale mala lepší pocit, keď nespala v jeho posteli. Možno jedného dňa, keď k nej bude otvorenejší a ukáže, že chce pracovať na ich spoločnom vzťahu, s ním bude chcieť spať v jednej miestnosti. Zatiaľ ale nie. 

Prišla do svojej komnaty, zobliekla si tréningové oblečenie a pozrela do zrkadla na svoje nahé telo. Bolo zvláštne, že po tom, čo jej robil Leon nezostali na jej tele nijaké stopy. Jedinými jazvami boli dve drobné ranky pri jej kľúčnych kostiach. Rýchlo sa osprchovala a prezliekla do košieľky a krátkych pyžamových šortiek. Ľahla si do postele, menšej a menej pohodlnej ako bola tá Hunterova a z nočného stolčeka vzala knihu o historii vlkolakov.  Všimla si zásadný rozdiel medzi knižnicou vo vlčej nore a v upírom sídle.  Zatiaľ čo knihy, ktoré mali k dispozícii upíri boli plné dezinformácii, demonizovali vlkov a naopak, z upírov robili najmocnejšie stvorenia na Zemi, vlci boli objektívni. 

Kniha ju ako obvykle úplne zhypnotizovala, preto ju vydesilo, keď sa rozleteli dvere jej komnaty a uvidela Masonovu blonďavú hlavu. Znovu zabudla zamknúť, čo bola jej chyba, pretože tu klopanie veľmi neuznávali. 

Mason si všimol jej preľaknutia, preto sa jej najskôr ospravedlnil a až potom sa dostal k veci: ,,Alfa je zranený," povedal stručne, zadýchane. 

Hneď vyskočila na nohy a bolo jej jedno, že na sebe nemá zrovna reprezentatívny odev: ,,Je tu? V nore?" 

Prikývol: ,,Je v bezvedomí, Abraham sa oňho stará, poslal po Vás." 

Prehodila cez seba tenký, saténový župan. Inak jej bolo jedno, že je bosá a neupravená, chcela ho čo najskôr vidieť. Našťastie sa v chodbách nory vyznala čoraz lepšie, preto prepla na najvyššiu rýchlosť a nechala Masona ďaleko za sebou. 

,,Prosím, buď v poriadku."

❆ Ďakujem, ak ste dočítali až sem! ❆

Bude pre mňa znamenať veľmi veľa, ak mi necháte hviezdičku a komentár, nech viem, že má zmysel pokračovať v písaní.  Dúfam, že sa vám príbeh páči, 


Vaša Diana❆