Snow White

Kap. 12 - Účty

Nasledujúce udalosti boli veľmi rýchle a nejasné. Videla rozmazane, ale vlci mali prevahu, aj silovú, aj početnú. Alexander rýchlo padol a niekoľko kvapiek jeho krvi ostriekalo Snow tvár špinavú od pôdy. Michael sa medzitým vyparil, bol dosť múdry na to, aby vedel, že toto sám nezvládne.

Videla, ako sa vlci pozerajú na seba a kontrolujú poranenia. Vážne zranený zrejme nebol nik, pretože počula smiech a bratské ťapnutie po pleciach. Dokázali to. Aj keď ju cítila dráhu každého neurónu v tele, bola za to rada. 

,,Skontrolujte Thomasa," skríkol Hunter a počula, ako smeruje k nej. 

Vedel, že nie je mŕtva, ale zároveň asi nevedel o jej poraneniach a o jede, ktorý jej prúdil v žilách. Popravde by si teraz aj želala byť mŕtva, pretože táto bolesť bola hrozná a najhoršie bolo, že bola všade. Akoby prenikala pomedzi všetky vrstvy kože, až do špiku kosti. Zrazu počula cinknutie kovu. 

Pozbierala sily, a oprela si rukou trup: ,,Nie!" všetky pohľady sa obrátili smerom k nej, ,,keď to uvoľníte, uvoľní sa striebro je v tom z-za..." 

Nevládala, ruka ju zradila a ona dopadla na zem, s priduseným výkrikom bolesti. Cítila, ako ju silné ruky zdvihli, očistili jej tvár a dali z nej preč niekoľko pramienkov tmavohnedých vlasov. Otvorila oči a stretli sa s tými Hunterovými. Boli krásne, modré a ona sa nimi chcela nechať hypnotizovať na večnosť. 

,,Ďakujem, Snehulienka," zašepkal, aby to počula len ona a zasmial sa. 

Teraz jej bolo ešte horšie, popri tej bolesti zabudla na jeho podivnú schopnosť. Je nefér, že on si vytrpel týždeň a vie čítať myšlienky a ona trpela takmer mesiac a jediné čo vie, je skákať. Počula ako sa znovu zaspal a ona sa rozhodla, že cestou späť už nebude myslieť na nič. 

Zdalo sa jej to ako hodiny, kým vošli do veľmi dobre ukrytého vchodu. Čakali tam na nich vlci ako predtým a rýchlo ich odzbrojovali. Keď prišla na rad Snow s Hunterom, trvalo to dlhšie, keďže ona nevedela ani len stáť. Chcela prosiť o to, aby to prestalo, chcela plakať, nech s tým niečo urobia, ale von nevyšlo nič z toho. 

,,Ako sme sa stavili," zasmial sa neznámy vlkodlak, ,,nezvládla ani jeden výjazd."

Je to pravda, hovorila si v mysli, nezvládla to. Pozrela bez emócii na Huntera, nechcela pomoc. Chcela tým hlupákom ukázať, že vie chodiť sama. Metala sa v jeho náruči, nakoniec to vzdal a položil ju na zem. Počkala niekoľko sekúnd kým jej vezmú veci z kombinézy a urobila malý krôčik. Snažila sa držať rovnováhu a nejako ovládať boľavé svaly. 

Počula ako niekto sotil drzého vlka na zem: ,,Si idiot, Argo," tento hlas nepoznala, ,,bojovala s nimi sama a nebyť jej, dostali by minimálne niekoľkých z nás." 

Aj keď ju to prekvapilo, nezastavovala. Jedna noha pred druhú, jedna pred druhú. 

,,Stoj,maličká," ozval sa známy hlas, ,,to nebola prosba."

Nestála. Ten hlupák si o sebe myslí priveľa. Povedala si to v hlave aspoň päťkrát, nech si okrem lichotných slov prečíta aj toto. Vzal ju na ruky a prehodil si ju cez plece, na čo jej z hrdla vyšiel vzlyk, pretože to nepekne zabolelo.