Snow White

Kap. 16 - Celá pre Teba

Ako to, že doktor toho vie tak veľa? Je normálne, že sused vie čo sa deje, ale žeby až takto do detailu? Zvláštne bolo tiež, že strávil polovicu života pri upíroch, mal kontakty a poznatky a nevedel dať Thomasovi dole pascu, ktorú používali niekoľko desiatok rokov. Niečo jej tu nesedelo a vedela, že odpoveď možno nájde v jeho kancelárii pri ošetrovni.

Stále sa jej v mysli javil obraz toho smiechu. Ten pekný, no zároveň brutálny smiech.

A potom prišla na to, u koho ho videla.

Mikkael.

Šla sa osprchovať, po tréningu bola spotená a pod nosom mala stále zaschnutú krv. Premýšľala o Mikkaelovi. Spomenula si, ako zakaždým zatol päste, keď ho podpichovala, že si z nej nemá robiť dcérku.

,,Dopekla,"povedala si sama pre sebe a vyzliekla si oblečenie.

Teraz jej to všetko prišlo ešte viac ľúto. Mikkael mal toľko rán, do ktorých ona sypala soľ. Neospravedlňovalo to veci, ktoré urobil, avšak vedela, že preňho to bola samozrejmosť. Celé detstvo mu bolo vtláčané, že hybridi sú neprirodzené monštrá a myslel si, že jeden z nich, malá Sophi, mu zabila ženu.

Pustila teplu vodu a nechala zo seba zmyť špinu a pot. Ach, kiežby spolu s nimi vedela zmyť aj ten pocit viny. Aj ten hnev, zlosť, ktorá jej rezonovala v hlave. Mala chuť ničiť, mala chuť zabíjať. Musela zistiť, či doktor nie je jeho otec. Zdalo sa to absurdné, ale ak by bol, boli by stratení. Vedel o nich všetko a vlci mu verili.

Kiežby Abraham žil. Vedel by jej to vysvetliť. Celý čas si myslela, že hybridi vzniknú tak, že do upíra či vlka prenikne jed jedinca opačnej rasy. Zjavne to nebol jediný spôsob.

Osušila sa, mokré vlasy zviazala do gumičky a upevnila sponkami, aby jej nevadili. Obliekla si jednoduché tričko a legíny, obula tenisky a vybrala sa do ošetrovne. Našla ju skôr, než si myslela, zrejme sa už v tomto bludisko začína orientovať lepšie. Celú cestu nestretla nikoho, jediného vlka, čo by sa jej obyčajne zdalo čudné, ale teraz jej hlavu zamestnávali iné myšlienky.

V ošetrovni nebol nik, asi neboli zvyknutí na časté zranenia. Na konci ošetrovne ich videla. Nenápadné dvere, ktoré by nikto z ničoho nepodozrieval. Potichu k nim pribehla a z vlasov si vybrala jednu sponku. Túto techniku sa naučila prednedávnom, keď sa pokúšala vlámať do Mikkaelovej knižnice.

Netrvalo dlho a odomkla zámok. Miestnosť bola tmavá, no ona videla dobre. Pri stene bol vešiak na ktorom bolo niekoľko bielych plášťov. Na tom vedľa boli plášte špinavé od krvi a iných telesných tekutín. Popri stene sa ťahal stôl s lekárskym náradím, skúmavkami a niekoľkými malými, zavretými fľaškami. Netušila, čo je v nich.

Jej pozornosť získal pracovný, kancelársky stolík, na ktorom boli porozkladané knihy, noviny, dokumenty. Prešla ich zbežne všetky, no nenašla nič výnimočné. Šuplíky boli prázdne, alebo plné obväzov a gáz. Keď šla šuplík s gázami zatvoriť, všimla si, že pod nimi niečo je. Prehrabla sa nimi a skutočne, našla hnedý, starý zakladač. Otvorila ho a vedela, že našla to, čo hľadala.

Bol plný dokumentov, ktoré obsahovali fotografie. Prebehla ich očami, keď narazila na Huntera. Bol označený, ako niekto nepodstatný. A na konci dokumentu bola informácia o jeho smrti. Zastavil sa jej dych. Nebol tam dátum, nebolo tam nič, okrem jedného jediného mena. Leon.

Ďalej bola ona. Jej stránka bola označená červeným zvýrazňovacím papierikom a ku informácii o smrti nebolo napísané nič. Na úplnom kraji však niečo načarbané bolo. Snažila sa to rozlúštiť.