Snow White

Kap. 20 - Sneh v októbri

Krátko na to bolo počuť výstrel z kuše. Nikto nevydal ani hlások, bolo to všetko tiché a veľmi, veľmi pomalé. Mikkaelovu hruď prestrelil šíp z brezového dreva. Snow sa zdalo, že padá niekoľko sekúnd a keď spadol,bol to ten najhlučnejší pád, aký kedy videla. Zvuky sa neozývali zvonku, ale v jej vnútri. Akoby mala v hrudi gong, na ktorý práve udrel najsilnejší muž sveta. Hlučnosť ju paralyzovala, jediné, čo mohla, bolo pozerať na telo, ktoré leží na zemi, a pomaly sa začína triasť. Najskôr končeky prstov na nohách a na rukách. Neskôr celé končatiny a potom trup. A hlava. Z úst tečie neidentifikovateľná tekutina, neskôr krv. Jeho oči, ktoré sa pozerali do Snowiných ešte pred malou chvíľkou teraz sčerveneli, kvôli popraskaným žilkám.

Mikkael bol mŕtvy.

,,Nie,"  nevedela, či to vyslovila nahlas, alebo len pre seba, ,,nie, nie, nie."

Kričala čoraz hlasnejšie, no i tak to bolo príliš potichu oproti tej nenávisti, čo ju trhala zvnútra a chcela všetko zničiť. Cítila plamene zlosti, ktoré jej sršali z očí,z úst, prúdili v žilách namiesto krvi. Kľakla si k Mikkaelovmu telu a zrevala ako zviera. Výkrik bolesti sa musel rozoznieť po celom sídle a možno aj ďalej, vydala ho z plných pľúc. Potom namierila svoje sústredenie na Leona. Zomrie. On zomrie. 

Vykročila k nemu, no postavil sa pred ňu statný upír, najmenej o dve hlavy vyšší od nej. Chcel ju spacifikovať, ona však v sebe niesla toľko energie, že bolo asi aj nemožné,aby sa do nej celá zmestila. Vyskočila mu na chrbát a jedným ťahom nielenže zlomila väz, ale oddelila hlavu od tela. Druhý upír sa prekvapene pozrel, ako dopadol jeho kolega, no rozhodol sa nevzdať to dopredu. Ani sa jej však nedotkol, už ležal na zemi s rozpučenou lebkou. Podobne vyzabíjala všetkých z miestnosti, ale hajzel Leon niekam ušiel. 

Vybehla z laboratória a snažila sa ho nájsť. Už sa jej nezdalo, že smrť tu číha za každým rohom. Ona bola smrť a nikto, kto ju stretol nemal šancu na prežitie, nech bojovali akokoľvek, nech boli akokoľvek veľký, akokoľvek silný. Všetku fyzickú bolesť ignorovala a nechala sa viesť tou psychickou. Mala pred očami Mikkaelov pohľad, plný šťastia a chuti začať odznova, bez nenávisti, bez minulých tráum. 

Tieto predstavy v nej vyvolávali ďalšie a ďalšie vlny bolesti. Vyšla pred sídlo a tam ho uvidela. Skurvený starý Leon, beštia, monštrum čo zabilo vlastného syna. Rozbehla sa k nemu, pripravená rozdriapať ho na kusy, keď sa jej do ruky zabodol kovový šíp. Šla si ho vytrhnúť bez toho, aby cítila hocjakú bolesť, no do druhej sa jej zabodol ten istý. S revom zranenej levice oba šípy vytrhla a pomocou na nich pripevnených šnúriek pritiahla dvoch obrovských svalnatých upírov, ktorí boli v sekunde mŕtvi. 

Nezabudla na Leona, hneď čo bola hotová s tými dvoma, ktorých zúfalé pokusy skončili tragicky, vykročila naspäť k nemu. Nerozumela čo sa stalo, ale zrazu ležala na tvrdej zemi a nemohla sa zodvihnúť. Keď zmobilizovala zmysly, zistila, že ju niekto strelil do brucha. Náboj boj stále v nej, ale ona neváhala a vybrala si ho. Pozrela sa hore a nad ňou stál ten prekliaty skurvysyn. 

Leon, s nechutným úškrnom držal jej neznámu zbraňa strelil jej do brucha. Priklincovaná k zemi sa znova spamätávala a šla vybrať náboj, no on strelil znova. A znova a znova. Nevedela, čo sa deje, jednoducho bolo zrazu všetko čierne. 

...

,,Hunter."

,,Snehulienka."