Nový začiatok

20. Náhľad do minulosti

Ahoj. Ďakujem za 500 pozretí. Dúfam, že som vás zaujala. Ako ďalšiu kapitolu by som chcela urobiť špeciálnejšiu časť z iného pohľadu. Tak mi napíšte z akého pohľadu by ste ďalšiu kapitolu chceli. Dnes ako to vidávam sme dostavali vysvedčenia. Takže pekné prázdniny vám prajem a ešte raz ďakujem.
************************************

„Nič, len s Henrym máme spoločnú minulosť.“ Takže sa poznajú a podľa všetkého sa nemajú moc v láske. „Povedzme len, že sme si nesadli.“ povedal Henry zatiaľ čo prebodával Bena vraždením pohľadom.
„Kam máš namierené super hviezda?“ „Super hviezda?“ „Prezývka. Voláš sa predsa Star.“ Pousmiala som sa. „Ideme k tôni.“ „Tak neskoro večer?“ „Máš s tým problém!?“ vyletel naňho Ben. Nech sa medzi nimi stalo čokoľvek, nie je bezpečné ich nechať u seba. „Máš pravdu, je neskoro. Preto by sme sa mali ponáhľať.“ „Daj na seba pozor Star. Maj sa Ben.“ odišiel a zatiaľ z neho Ben nepúšťal oči.

Po chvíli chodenia sme došli k tôni. „Ben. Ako sa a Henrym poznáte?“ „To už je tak dávno.“ „Prosím.“ „Fajn.“ sadli sme si ku stromu a začal mi rozprávať jeho príbeh.
„S Henrym sa poznáme od detstva. Boli sme kamaráti. Každú chvíľu sme boli spolu. Bolo to ešte pred tým, ako som stretol teba. No potom sa niečo stalo a nesmeli sme sa už stretnúť. Nie je dôležité čo sa stalo, ale čo sa stalo potom. Naša rodina pristihla ich pri niečom a....“ „A?“ „Nemôžem ti viac povedať. Proste sa z nás stáli nepriatelia.“ Potom čo to dohovoril, sklonil hlavu. Asi nebol dobrý nápad, hrabať sa v minulosti.
Po chvíli sme sa vrátili a keďže bolo už neskoro, išli sme hneď spať.

Ráno ma tentokrát zobudil Ben. Raz ich všetkých zabijem. Radšej som hneď vstala, pretože nemá toľko oblečenia, aby som si dovolila protestovať. Lyla pripravila svoje úžasné raňajky a ja som sa pripravila na odchod do školy. Kým som jedla, Ben odišiel von. Nechcela som sa pýtať kam, pretože ma stále trápil včerajšok. Po raňajkách som vzala Felemínu (presnejšia sa zas zmenila na prívesok) a odišla som do školy. Kúsok od školy som sa zarazila. (Vážne vidím to čo si myslím?) Bol tam Ben a Henry. Rozprávali sa no ja som bola príliš ďaleko, takže som nepočula o čom. Vyzerali ako kamaráti, ktorý si vymieňajú tajomstvá.

Neviem prečo, ale bola som šťastná, že ich vidím spolu. Uprene som na nich pozerala no z tranzu má prebudila Felemína, ktorá mi začala kričať, že prídem neskoro. Dobehla som do školy presne na zvonenie. Prekvapivo Henry meškal. "Aké prekvapenie." Cez prestávky som si všimla, že sa na mňa stále pozeral. Presnejšie mi to povedala Kc.

Po škole má pred budovou čakal Ben s Lylou. Chcela som sa ho spýtať o čom sa s Henrym rozprávali, ale je tu pravdepodobnosť, že keby povedal, že to je tajomstvo, tak by som mu už asi strelila. Pre jeho bezpečnosť som to nechala tak.

Rozhodli sme sa ísť na obed do kaviarne a potom sa pôjdeme ešte prejsť pred tým, ako odíde na letisko.
Odišli sme do parku, a tam sme stretli Henryho. „Ahoj super hviezda. Ako?“ „Dobre. Chalani musím sa vás opýtať. Na ceste do školy som vás videla spolu. O čom ste sa rozprávali a  čo, že ste tak naraz kamaráti?“ „Oh, ty si nás videla? No...“ začal sa vyhovárať Ben no Henry mu do toho skočil. „Za prvé, nikdy som nepovedal, že sme kamoši. Za druhé, od kedy si tak zvedavá a za tretie, hovorila si, že halanom nerozumieš, takže by si to nepochopila.“ „Máš ty ešte čo povedať?“ s výrazom "to vážne" som sa pozrela na Bena. „A čo by si viac potrebovala?“ „Vy ste fakt neuveriteľný.“ „Radšej poďme, musím si ešte zobrať veci.“ Prešli sme okolo Henryho a medzi tým dal Ben Henrymu nejaký papier. Asi si myslel, že som ho nevidela. Prečo musia mať predomnou tajomstvá?

Keď sme sa vrátili ku mne, Ben si zbalil pár vecí, ktoré si priniesol. Odprevadila som ho na letisko a pozerala som sa, keď sa lietadlo vznieslo. Potom som sa vrátila domov a rozmýšľala som. Mohla by som si zistiť niečo o strážcoch. Aj tak som sa rozhodla, ísť sa prejsť k tôni.

Keď som tam bola, kľakla som si ku kraju a pozerala som sa na odraz mesiaca na pokojnej hladine. Dnešok bol celkom pokojný. Až nato, že som zabudla na jednu maličkosť.
Zavrela som si oči a zhlboka som dýchala. „Pekný večer.“ Prudko som otvorila oči, ale neotočila som sa, pretože som vedela kto to je. „Stále si tam kde som ja?“ „Som rád, že už aspoň vieš rozoznať môj hlas.“ Cítila dom jeho prítomnosť. Cítila som, že je blízko a po chvíli som cítila jeho dych na mojom krku. „Už sa nebojíš, že zistím kto si?“ „Kto bol ten chalan s tebou včera?“ Pýta sa na Bena, to mi bolo jasné, ale prečo. „Prečo to chceš vedieť?“ „Je neslušné odpovedať na otázku otázkou.“ (Nezodpovedal náhodou na moju otázku otázkou?) „Kamarát z detstva, prečo?“

Stále som cítila, ako mi dýcha na krk. Dosť ma to znervózňovalo a mala som nutkanie sa otočiť, aby som mohla vidieť, kto to je. Radšej som zatvorila oči a snažila som sa to ignorovať. Nebol by to tak veľký problém no on si položil hlavu na moje rameno. (OMG nerobíš mi to jednoduché.) Nenapadlo ma ani ho odstrčiť, pretože to bol upír. Neverím, že aj keby som to skúsila, tak by sa pohol. Strašne som sa chcela otočiť no vedela som, že keby som to urobila zmizol by. Neviem prečo, ale cítim sa s ním bezpečnejšie. Stále ale neviem, či mu môžem veriť.

„Prečo si u mňa a nie niekde schovaný v tieni?“ „Vadí ti moja prítomnosť?“ „To som nepovedala.“ Zčervenala som až ku korienkom vlasov. (O čo mu sakra ide?) Otvorila som oči a pozerala som sa na odraz vo vode. "Prekvapivo" som ho nevidela, ale cítila som jeho prítomnosť. Znervózňoval ma fakt, že ma prenasleduje upír. „Nemala by si chodiť von sama. Choď domov.“ povedala a už som len cítila vietor, ktorý spôsobil svojou superrýchlosťou.
Počula som ho a vrátila som sa domov.

Doma som sa rozhodla, zistiť si konečne niečo viac o mojom prívesku a o strážcoch. Vzala som si tú knihu a našla som si kapitolu s názvom: Kráľovské predmety. Prekvapilo ma, keď som tam videla celé strany o našej rodine. Našla som, že moja mama má za strážcu páva, ktorý znázorňuje krásu. Môj otec má zas sovu, ktorá znázorňuje múdrosť. Bola som tu aj ja. Fénix znázorňujúci vernosť a silu. „Prečo som tu aj ja. Mám strážcu len dva dni.“