Nový začiatok

15. Záhadné stretnutie

V chaose som odišla do školy. Dnes som mala vstať skôr, lebo začíname nultou hodinou. V rýchlosti som sa obula a do školy som prišla nie tak s veľkým meškaním. Stihla som ich vlastne ešte v šatni, vďaka čomu sa mi aspoň trochu zdvihla nálada.

Prišli sme do triedy a sadli sme si na naše miesta. „Začneme s triednickými záležitosťami," začala pani učiteľka, „všetci sa už asi tešíte na noc v škole, skúste sa dať do konca tohto dňa do skupín. Bolo nám oznámené, že naša trieda a trieda slečny Nicolsonovej pôjdeme na výlet kempovať do lesa." Všetci sa zrazu rozžiarili a začali sa o tom rozprávať. „Viem, že ste nadšený, ale budete sa musieť opýtať rodičov a oznámiť nám koľko vás vlastne bude. Až potom to môžeme definitívne uzavrieť." Nie žeby ma to až tak nenadchlo, ale nemám z toho dobrý pocit.

Zajtra bude štvrtok, takže pozajtra je noc v škole. Neviem či sa teším, alebo naopak. Úloha je mi jasná, musíme vystrašiť čo najviac deciek. Neznie to zložito. Viac sa však obávam toho kempovania. Je to ako naschvál. Možno pôjde Lyla so mnou.

Po škole som sa išla prejsť. Možno by som nemala chodiť sama, naposledy som na to doplatila. Ale všetci majú prácu, takže nemám na výber. Išla som do mesta a stretla som sa s Lylou v jej ľudskej podobe. „Vyzeráš ustarane. Stalo sa dačo?" „Ani nie. Len sme sa dozvedeli, že pôjdeme kempovať." „A to je zlé?" „Nie. Len sa ma tam niekto pokúsil zabiť a niekto iný ma omráčil, ale inač to je úplne v pohode," povedala som so sarkastickým tónom. Lyla sa nad mojou úvahou len jemne zasmiala. „To nie je vtipné. Ja to myslím vážne." „Nebudeš tam predsa sama." „To je síce pravda, ale...." „Žiadne "ale". Chceš sa predsa začleniť a spoznať nových ľudí tvojho veku." „Samozrejme. Prečo rovno nepoviem, že som princezná? Aha, pretože to nikto nemôže vedieť. Aj keď niekoho spoznám, vždy vyčnievam z davu."

„Myslí si, že ti to ide dobre. Možno ale prestaň tak chodiť," narážala na to ako chodím, pretože som zvyknutá byť vystretá a hlavu mať trochu zdvihnutú dohora. V tom som uvidela osobu, ktorej by som sa rada za každú cenu vyhla. Bola tam Stefanie a asi mám strašnú smolu, lebo si ma všimla.

Otočila som sa a chcela som ísť preč, keď vtom na mňa zavolala: „Star." Zastavila som sa dúfala som, že mi dá pokoj. (Nemala by som byť tak naivná.) „Nevieš kde je tvoje miesto, Star?" „Neviem o čom to trepeš." „Takže ty nevieš. Bola som za Henrym a opýtala som sa ho či bude so mnou v skupine a vieš čo povedal? Že už je v skupine s tebou!" „Ja som ho o to nežiadala." „Prestaň si so mnou zahrávať!" „A čo ak neprestanem?" Zdvihla ruku a pokúsila sa ma udrieť no Lyla jej úder blokovala. „Skúste si nájsť inú zábavu než zastrašovať ostatných, št*tky!" Hrozivo sa na mňa pozrela a potom odišli. Asi sa nechceli s Lylou biť, alebo sa jej zľakla. Tak či onak, mám od nej pre dnešok pokoj.

Ešte sme sa rozprávali o mojom "princeznouskom" správaní, ale potom mi niečo napadlo. Bolo už večer, keď som sa rozhodla rozlúčiť sa s Lylou. Potom som odišla do lesa smerom k tôni. Mala som plán ,ale neviem či som chcela, aby vyšiel. U tôni som si kľakla a pozerala som sa na hladinu vody. Cítila som vánok a počula som zvuky. Vedela som, že je čas.

„Viem, že si tu. Viem, že tu nie som sama." Chvíľu som čakala ale potom som pokračovala: „Prosí. Ak ti môžem veriť, ukáž sa!" Pozrela som sa okolo seba a počula som zvuky. Chcem vedieť kto to je. „Chcem sa s tebou porozprávať." Počkala som, a keď som si už myslela, že strácam rozum, počula som hlas. „Ak sa chceš so mnou porozprávať, budeš musieť niečo spraviť." „Čo?" „Musíš si zaviazať oči." „Prečo?" Nesmieš vidieť moju tvár. Nemala by si ani počuť môj hlas." „Nemôžem si proste zavrieť oči?" Po tejto vete nič nepovedal. „Neveríš mi?" „Uhádla si." Cítila som, ako za mnou niekto prebehol. Obzrela som sa a uvidela som šatku u mojich nohách. „Ako môžem veriť, že to nie je trik?" „To čo urobíš, závisí len na tebe." Chvíľu som premýšľala, ale potom som si oči zaviazala. Dúfam, že to bola dobrá voľba.

Počula som kroky, ktoré smerovali ku mne. Kľačala som a tá osoba si tiež predo mňa kľakla. „Neverím, že si to vážne urobila." (Tak to sme dvaja.) Cítila som...Vedela som, že je predo mnou. Hlavou mi preblesklo to čo som čítala. Chcela som vedieť či to je pravda. Je možné, že je to upír. Dala som pred seba ruku, aby som vedela v akej je vzdialenosti. Bol bližšie než som si myslela, pretože mi tu ruku vzal a držal celý čas. „Povedz mi. Ty si ten čo ma napadol tú noc?" „Nie. Ja som bol ten čo ťa našiel neskôr a vzal ťa domou." „To si bol ty, ten čo ma omráčil?" „Keď to povieš takto, znie to dosť zle. Povedzme, že som ťa dostal do bezpečia."

„Prečo si tu? Prečo ma prenasleduješ?" „Mám svoje dôvody." „Je pravda, že si....u-upír?" Bolo na mne vidno, že sa trasiem a on si toho tiež všimol. „Bojíš sa?" „Mala by som?" Stále rozmýšľam, či to bol dobrý nápad. „Si statočnejšia než som si myslel. A taktiež si bláznivá, normálny človek by sa nepokúšal spojiť sa s upírom. Hlavne nie ak vie, že ho pri poslednom stretnutí omráčil." „Som iná než ostatný." „Ja viem." „Plánuješ ma stále sledovať?" „Neboj, nebudeš ani vedieť, že som tam." „Ako sa voláš?" „To je zatiaľ tajné. Keď budeš sama v lese a niečo ti bude chcieť ublížiť, spomeň si nato, že som vždy tam a snaž sa nestuhnúť na jednom mieste." Počula som ako sa zasmial a ja som sa sfarbila do červena. Ma krásny hlas. Cítim sa ním byť hypnotizovaná. Chvíľu sa nič nedialo, ale potom som cítila, ako sa ku mne bližšie pritiahol a...

Ahoj. Dúfam, že sa vám nová kapitola páčila a, že som vás nechala v napätí. Budem rada za každú podporu. 

-ZoeFlake