Nový začiatok

2. Zoznámenie

Po pristáti som si vážne uvedomila že som v Paríži. Som kilometre ďaleko od domu, bez kohokoľvek koho by som poznala. Pár otáziek mi stále liali hlavou. Napríklad: Prečo sa moji rodičia tvárili tak ustarane a vystrašene? Mám v pláne nájsť odpovede na všetky moje otázky.

To ale bude musieť počkať. Po vystúpení z lietadla som sa mala možnosť rozhliadnuť. Trochu som sa zamyslela ale netrvalo to dlho pretože ma pán Fischer rýchlo dostal späť do reality.

„Toto je tvoj novy domov. Som si istý že si Paríž zamiluješ." pozrel sa na mňa a milo sa usmial. „Zo začiatku bude možno trochu zložité sa začleniť, princezná Zoe, ale verím že to zvládnete." „Ďakujem. Dúfam že to zas také ťažké nebude," opätovala som mu úsmev a vydala sa k ceste kde už na nás čakal taxík.

Nastúpili sme doň a nechali sa odviezť ku škole. Celu cestu ani jeden z nás neprehovoril. Ja som sa kochala krásou okolia a pán Fischer na mňa so zaujato pozeral. Verím že to muselo byť prekvapivé ako niekoho ako mňa môže takto nadchnúť veľkomesto. No viete princeznú z paláca.

Pred školou sa na mňa pán Fischer usmial a povedal: „Pokús sa si zapamätať cestu. Ale ak sa ti to nepodarí pokojne mi môžeš zavolať. Taktiež mi zavolaj ak budeš niečo potrebovať." „Ďakujem ale nemusíte sa o mňa báť, som si istá že si zvládnem poradiť aj sama." Ukázal mi cestu a odprevadil ma pred môj dom kde mi dal svoje telefónne číslo a rozlúčil sa so mnou.

Dom bol tak akurát. Bol na konci ulice hneď vedľa lesa. Vnútro bolo priestorné. Po ľavej strane bola kuchyňa a zároveň jedáleň. Hádam že tento priestor budem využívať najmenej. Po pravej strane boja obývačka cez ktorú som sa dostala do veľkej izby kde po ľavej strane boli dvere vedúce do kúpeľne. Je tu aj druhé poschodie kde je ďalšia kúpeľňa, knižnica a dve hosťovské izby.

Keď som si prešla celí dom pozrela som sa z okna a všimla si že mi priviezli moje veci. Po tom čo som si všetko vybalila už bola tma a než som sa stihla pozrieť na hodiny zaspala som. Našťastie je sobota. Zajtra sa pôjdem prejsť po Paríži a spoznať toto mesto.

Ráno som sa zobudila celkom neskoro než normálne. Asi to bude tým že ma vždy zobudili a pripravili služobné. Je to celkom nezvyk. Taktiež dnes nemám žiadne povinnosti. Keď som sa obliekla išla som do mesta nájsť nejaké miesto kde sa môžem najesť. Našla som zaujímavú kaviareň, ktorá našťastie mala otvorene. No je nedeľa tak som bola prekvapená.

Po príchode do vnútra kaviarne som si sadla na voľné miesto a objednala si raňajky. Našťastie mi rodičia zabalili nejaké peniaze ale nechcem sa spoliehať na rodičov ani na pána Fischera. Musím si nájsť pracú. Nie som síce zvyknutá na pracú ale snáď nájdem niečo čo ma bude baviť.

Po par minútach čakania mi jedlo donieslo mladé dievča. Typujem niečo okolo môjho veku. Keď pokladala veci na stôl trochu nešikovne polozila vodu ktorá sa rozliala na moju čiernu blúzku. „Veľmi sa ospravedlňujem," povedala a podala mi obrúsky. „Vážne veľmi ma to mrzí." „Nič sa nestalo je to len voda," mylo som sa ma ňu usmiala. Bez slova sa otočila a rýchlo odbehla dozadu. Ignorovala som to a snažila si aspoň trochu usušiť blúzku.

Po nejakej chvíli som to vzdala a pustila sa do jedla. Rýchlo som to hneď ukončila keď vedľa mňa položili citrónoví koláč. „Prepáčte ale to som si neobjednala." „Ja viem, je to na účet podniku za tu blúzku." Vyzerala milo. „To si nemusela. Nič sa predsa nestalo." „Nič?" pozrela sa na mňa ohromene: „Tvoja krásna blúzka je cela mokra." „Ako som už povedala, je to len voda." Prisadla si oproti mne a chvíľku sa na mňa zvláštne pozerala. „Som si istá že som ťa tu ešte nikdy nevidela. Si v meste nová?" „Áno som v Paríži po prvýkrát. Volám sa Zoe Star." „Ja som Chelsea Flake."

MENO: Chelsea Flake VEK: 16 VÝŠKA: 174 cm VÝZOR: blond rovné vlasy, morské zelené oči, často nosí bielo-modré oblečenie, perfektná postava ZÁUJMY: umenie, tanec, pečenie ZAUJÍMAVOSTI: Chelsea je jedináčik. Je dcéra pekára. Pracuje v kaviarni aby pomohla rodičom z dlhou. Chce sa stať módnou návrhárkou.

„Vyzeráš mlado. Tak 17." „16." S úsmevom som ju opravila a na jej tvári vyskočil žiariví pohľad. „To znamená že tu budeš chodiť do školy že?" „Áno. Budem chodiť do školy pána Fischera." „Takže budeme chodiť spolu do školy . To je super. Prepáč ale už sa musím vrátiť do prace. Uvidíme sa nabudúce." Bez môjho jediného slova odišla a ja som sa opäť pustila do jedla.

Po raňajkách som sa išla prejsť do parku. Nebolo tam veľa ľudí, asi sa všetci pripravovali do prace a školy na pondelok. Keď som sa prechádzala premýšľala som o tom, akú pracú alebo brigádu by som si mohla nájsť. Z premýšľania ma ale vyrušilo kňučanie psa v škatuli. Prišla som bližšie aby som sa pozrela. Bola to krásna sheltia. Pri škatuli bol nápis: VEZMI SI JU PROSÍM. Smutné že je niekto schopný len tak vyhodiť tak krásneho psa. Nanešťastie kým nebudem schopná sa sama o seba postarať, nemôžem si ju vziať. Prišla som k nej ešte bližšie a dala jej zvyšky mojich raňajok čo som si vzala so sebou.

Je tak priateľská a krásna, ako mohla skončiť tu? Chcela som prísť ešte bližšie aby som sa jej mohla dotknúť, keď v tom my zazvonil mobil. Sheltia sa vyplašila a bezhlavo začala utekať. Narazila sňať do všetkého čo jej stalo v ceste. Bála som sa aby si nič neurobila a tak som odignorovala môj nekonečne zvoniaci telefón a rozbehla sa za ňou.

Bola veľmi rýchla a nepozorná. Priplietla sa popod nohy jedného dievčaťa, ktorá mala plne ruky papierov. Keď k nej pribehla potkla sa o ňu a spadla. Všetky papiere čo mala sa rozleteli do všetkých strán. Pribehla som k nej a pomohla jej všetko pozbierať. „Veľmi sa ti za to ospravedlňujem." „Nevadí, som už na to zvyknutá." Sheltia pribehla naspäť a tiež začala pomáhať. Keď sme všetko pozbierali s milým úsmevom sa na mňa pozrela. „Ďakujem vám." „Nemáš zač." Opätovala som jej úsmev a ona sa potom otočila a odišla.

Tiež som chcela odísť keď ma sheltia zastavila a chcela aby som sa s ňou išla hrať. Nemôžem odolať psím očiam tak som sa s ňou celí deň hrala. Taktiež som odbehla na obed s ktorého som si nechala zvyšky, ktoré som zase dala shelkii. Večer som sa chcela vrátiť domou ale nechcela ma pustiť. Dostala som sa od nej keď som jej sľúbila že za ňou budem chodiť každý deň. Ak to tak bude musím jej vymyslieť meno ale som už celkom unavená a nechce sa mi o tom premýšľať.

Po návratudomou som si spomenula že mi vtedy zvonil telefón. Prezliekla som sa do pyžamaa na posteli som sa pozrela kto mivolal. Ben. Asi sa len chcel ubezpečiť čí som v poriadku. Zavolala som mu naspäťale nezdvihol to. To je divne. Vždy ma mobil u seba ak by som náhodou niečopotrebovala. Asi si ho dnes zabudol. Ale ak si ho zabudol, tak sa niečo muselo stať.Nikdy nezabudol. Začala som mať nepokojný pocit a veľa otázok. Každých desaťminút som sa mu snažila dovolať ale nikdy to nezdvihol. Pokračovala som do dobykým som nezaspala. Stále ma trápi to, že mam veľa otázok ale nikto mi nedá odpovede.

Ahoj. Dúfam že sa vám nová kapitola páčila. Čo sa asi stalo s Benom? Prečo jej nezdvíhal telefón? Budem rada za každú podporu a kritiku. Ďakujem Winner_120 a Ninulenka1 za podporu. Napíšte mi do komentára ako by mala Zoe pomenovať shelkiu.

-ZoeFlake