Nový začiatok

26.Pravda

„To je to, čo si myslíš? Nerád ti beriem ilúzie, ale to som nebol ja." povedal veselo a trochu sa aj zasmial. Keby mi nezakrýval oči, asi by som teraz naňho nechápavo a vydesene hľadela. „Ako to, že si to nebol ty?" „Je pravda, že ja som ťa priviedol domov ale to predtým som nebol ja." „Nemáš poňatia, kto by to mohol byť?" „Páni. Si zaujímavé dievča. Vážne nemáš ani maličký strach, veď teraz si zistila, že o tebe vedia viac ako dvaja upíri. Máš ty nejaký put sebazáchovy?" „Nie žeby som sa nebála, ale pred chvíľou si rozprával o celom hejne. A prečo hejno? Ja som myslela, že sa to volá klan." „Hejno, klan, skupina, rod, gang. Volaj to jak chceš, nezáleží na tom. A ku tvojej otázke, viem kto to bol, ale nechce aby si vôbec vedela, že ti pomohol." „Prečo?" „Dneska si nejaká spomalená. Možno preto, že sa ťa snažia určitý upíri zabiť. Verím, že to môže byť dôvod." „Tak prečo ma vôbec zachránil?" „Požiadal som ho. Ináč by to neurobil." „Je silnejší ako ty?" „Neviem či silnejší ale rozhodne rýchlejší. A to u nás zohráva dôležitú úlohu."

Nejakú dobu sme tam len tak sedeli. Podarilo sa mi vymaniť sa z jeho rúk, opreli sme sa o seba chrbátami a sledovala som, ako vietor zhadzuje lístie zo stromov. Bola s uvoľnená ako nikdy predtým. To je to, čo potrebujem, aby som si mohla vyčistiť hlavu. No predsa ani táto chvíľa netrvala večne a prerušil ju svojimi slovami. „Mala by si odísť." „Prečo? Bojíš sa o mňa, a tak ma nechceš nechať samu a už musíš niekde byť?" „Nie, ale už je niečo málo po polnoci. Mala by si byť teraz v posteli." „Záleží na tom?" „Zoe. Vážne je najvyšší čas." „Tak fajn. Pre tentokrát ťa poslúchnem, ale nezvykaj si." postavila som sa a ešte pri mojom odchode som za ním zavolala: „Dobrú, mami." Počula som tichý smiech a potom už len vietor, čo značí, že je preč. (Vždy je pri mne tak blízko, ale aj tak ďaleko. Viem, že zistím kto to je, až príde čas. Len dúfam, že to bude čoskoro.) Rozmýšľala som nad všetkým, čo sa mi v tomto meste stalo. Som tu len krátky čas a už mi ide prasknúť hlava.
Doma som toho moc nevymyslela a rovno som zaspala. Zajtra je nedeľa, takže to bolo aspoň jedno plus pre mňa.

Ráno som sa cítila otrávená životom. Asi pretože som včera skoro nespala. Bola som dosť nepríjemná, načo ma upozornili Lyla s Felemínou. Nemala som chuť sa s nikým rozprávať. Mávam také dni. Nie síce často, ale tak. Nechcela som vyliezť z postele a dievčatá to tiež po pár pokusoch vzdali. Raz som mala chuť po nich niečo hodiť, aby mi dali pokoj. Nieje jednoduché udržať krok s mojimi pocitmi a náladami a v kráľovstve, každý kto videl, že mám zlý deň mi išiel okamžite z cesty. No každý okrem Bena. Toho som kľudne mohla vyhodiť z okna ale stále by stál pri mne. Som rada, že som ho spoznala a že sa z nás stáli kamoši. Bez neho by som sa už asi úplne pomiatla a tu sa zas spolieham na neznámeho upíra. Ani neviem prečo.

Po hodine som sa bola schopná vytrepať z postele a prísť dole na raňajky. Keď ma baby uvideli, radšej zostali ticho a bola som za to rada. Znamenalo to, že som im dobre naznačila, že sa nemám náladu rozprávať. Ani reálne neviem čo má tak naštvalo. Sadla som si na gauč a po dosť dlhý čas som si zapla správy, aby som zistila, čo je nové vo svete.
Akurát som stihla dosť zaujímavú reportáž. Bola podobná ako ta čo som videla posledne. O záhadných úmrtiach a krádeže krvi z nemocnice. V hlave sa mi vzkriesil nápad, či s tým náhodou nemá nič spoločného nemenovaná osoba. Vypla som televízor a išla som sa dať nejak dokopy. V hlave sa mi striedali myšlienky. Hlavne myšlienka nato, že nemôžem celi dnešok stráviť zatvorená doma. Nemôžem isť von s náladou ako na pohrebe. Pustila som si pesničky, aby som si zlepšila náladu. Pesničky sú liekom na všetko. V mojom prípade to platí dvojnásobne. Rada počúvam relaxačnú hudbu. Hlavne keď som vystresovaná  alebo mám blbú náladu. 

Po chvíli za mnou prišli Lyla s Felemínou oxidovať. Nemala som už svoju otrávenú náladu, ale stále som nebola úplne happy. „Zoe! Zoe! Zoe!" začala nadšene jačať Lyla. „Lyla! Upokoj sa. Čo, hory?" ironicky som sa opýtala s hraným záujmom. „Niečo lepšie," spustila Felemína, „je krásny deň a nedovolíme ti vysedávať doma. V parku sa dnes koná súťaž robotov a to znamená že sa tam možno stretneš s Annou." „A?" „Prechádzka ťa prebudí a možno ťa tá súťaž zaujme." Po dlhšom presviedčaní som sa vytrepala z mojej bubliny a o chvíľu nato som vychádzala z domu a za mnou Lyla s Felemínou, ktoré už boli vo svojej zvieracej podobe. 

Keď sme sa dostali do parku nestíhala som sa obzerať. Nie som až taký fanatik do robotou, ale ani nemôžem povedať, že by ma nudili. Vždy som sa chcela niečo o robotoch naučiť, ale s mojimi povinnosťami to nebolo možné. Veď som sa ani nestíhala starať a tráviť čas so Sparkl. Vždy, keď si na to spomeniem je mi do plaču. Keď už rozmýšľam o Sparkl, zaujímalo by ma ako sa má rovnako ako to ako sa má Ben. Naposledy som sa s ním videla, keď prišiel do Paríža. Mala by som mu zavolať.