FANFICTION (BTS/Namjin)

19

Jin

Skákal som do rytmu hudby a spieval každé jedno slovo spolu s ním. Som totižto na jeho koncerte, ktorý sa dá považovať ako comeback.

Áno, ubehli dva týždne. A boli to nádherné dva týždne. Namjoon je veľmi pozorný a milý. Stále sa o mňa stará, zaujíma sa až mi je to niekedy nepríjemné. No viem, že ma predo mnou tajnosti. Viem, že mi nevraví všetko. Tak, ako ja jemu. Sú proste veci, o ktorých človek nie je schopný hovoriť. Chce to čas.

Koncert skončil no, ja som zostal v hale. Tak, ako mi kázal.

Prešlo 10 minút, 20 minút, ale jeho nikde. Až som zrazu ucítil, ako ma niekto obíma zozadu.

,,Aký som bol?" zašepkal mi do ucha a mne nabehla husia koža. Opäť...

,,Najlepší," odvetil som a spoločne sme ruka v ruke odišli do auta a následne k nemu domov.

,,Si hladný?" spýtal som sa ho.

,,Mmmm, ani nie," natiahol sa cez celú posteľ.

,,A čo chceš robiť?" ľahol som si k nemu.

,,Lezať a maznať sa s mojou princess," pritiahol si ma k sebe.

,,To sa mi páči," sadol som si na neho obkročmo.

,,Mmm, aj mne," chytil ma za boky a začal ich jemne masírovať.

,,Oppa!" vypískol som a nahol sa viac k nemu.

,,Och, ty moja slečinka," zasmial sa a prilepil sa mi na pery. Bozk som mu začal oplácať.

,,Vieš, na čo mám chuť?" zašepkal mi do pier.

,,Myslím, že hej."

Namjoon

Posadil som sa a vyzliekol mu tričko, aby som mal lepší prístup k jeho dokonalej hrudi. Perami som láskal jeho krk, na čo reagoval slastnými vzdychmi, ktoré som mal potrebu počuť už dlhšiu dobu. Vzrušoval ma. Viac ako hocikto a hocičo na tejto planéte. Opustil som jeho sladký krk a presunul na jeho dokonalé pery a guľatý zadoček, ktorý som mačkal v rukách.

,,Joonie," zavzdychal a pomrvil sa.

Prevalil som ho pod seba a vyzliekol z neho aj posledné kusy oblečenia.

To, čo sa odohrávalo po tom, bolo iné než som si predstavoval. Nelámali sa postele a ani nikto si nešiel vykričať hlasivky. Bolo to tiché a jemné. Ani jeden z nás sa neponáhľal. Nemali sme sa kam ponáhlať. Svet okolo nás sa zastavil. Nevnímal som búrku, ktorá vonku zúrila, nevnímal som auta, ktoré na seba trúbili. Vnímal som jeho. Jeho tiché vzdychy, jeho ruky, ktoré si ma tlačili k sebe. A keď sme sa blížili k  vytúženému  koncu, na ktorý som sa tešil a zároveň som ho nenávidel... bolo to ako fikcia.

Fikcia, ktorá sa stala realitou.

//som si vedomá, že ste zrejme čakali iný smut, ale rozhodla som sa, že to napíšem inak. mrzí ma, ak som niekoho z vás sklamala.