FANFICTION (BTS/Namjin)

9

Jin

seokjin- čo si mám obliecť keď idem von s niekým, koho už dlhé roky obdivujem?

kmnj- ideš von s ním?

seokjin- áno. dnes za mnou prišiel a ospravedlnil sa mi, čo bolo celkom milé a pozval ma von.

kmnj- a kam idete?

seokjin- hovoril o nejakom podniku, kde robia sushi a ja moc ľúbim sushi, takže som súhlasil.

kmnj- obleč si to v čom sa najlepšie cítiš.

seokjin- dobre a už mi povieš, aké je tvoje meno?

A nič. Zasa bez odpovede. Povzdychol som si a pobral sa konečne obliekať. No, stále som netušil čo. Chcel som na neho spraviť dojem. Veď je to RM! Jeden z najlepších rapperov v Kórei a hlavný hrdina môjho príbehu. Čo mi vlastne pripomína...

Vytiahol som mobil a zverejnil novú časť príbehu. Mobil som odložil a znova začal riešiť otázku života a smrti- čo na seba?

Namjoon

... A jeho pery, hoci boli stále chladné, ma dokázali opäť priviesť k životu. Vedel som, že je to len dočasné, že tu nezostane- nechce, ale na to som myslieť nechcel. Chcel som myslieť na noc, ktorú som plánoval prežiť s ním...

Stál som pred jeho bytom a čítal novú časť jeho príbehu. Medzitým som kontroloval čas. Čakám, kým bude presne sedem, aby som mu mohol zaklopať na dvere. Bol som z toho celkom nervózny. Ráno pôsobil celkom vystrašene. Žeby som ho naozaj tak desil? Aish! Mal som sa Jimina povypytovať. Jediné čo o ňom zatiaľ viem, že má rád sushi, že tancuje a píše príbehy.

Bolo presne sedem, keď som zaklopal na dvere jeho bytu. Dvere sa otvorili a stál v nich on. Čierne úzke nohavice, staroružové tričko a čierne plátenky.

,,Ahoj," usmial som sa.

,,A- ahoj," vykoktal a zavrel za sebou dvere.

Nastúpili sme do výťahu, ktorý nás odviezol na prízemie, a spoločne sme vyšli z bytovky.

,,Ideme teda do toho podniku tak, ako si vravel?" spýtal sa ma.

,,Áno. Naozaj nemám dnes náladu na ľudí," otvoril som mu dvere na aute.

,,Podobne," usmial sa a nastúpil do auta, do ktorého som neskôr nastúpil aj ja. Naštartoval som a vyrazili sme. Nastalo medzi nami ticho. Rozhodol som sa ho prelomiť.

,,Povieš mi niečo o sebe?" spýtal som sa.

,,Nie je čo. Vyrastal som mimo Seoul, ale v mojích 15- stich sme sa presťahovali sem. Mám vyštudované jazyky. Konkrétne japončina a angličtina. Mám 25 a som prekladateľ. A Jimin je môj najlepší priateľ.," odvetil.

,,Toto som nechcel počuť, hyung," usmial som sa.

,,A čo chceš teda počuť?" uchechtol sa a spokojne sa oprel o sedadlo. Bingo!

,,Čo máš rád? Čo nenávidíš? Čo ťa desí? Nechcem tie bežné žvásty, ktoré mi povie napočkanie Jimin. Chcem vedieť niečo o tebe, chápeš?"

,,Prečo to chceš vedieť?"

,,Lebo som taká povaha, tak hovor."

Jin

Cítil som sa s ním príjemne, to je pravda, ale bál som sa mu otvoriť. Ak mu to všetko poviem... čo, ak už ma nikdy nekontaktuje? Čo, ak toto naozaj nie je rande, ale len nejaká večera, ktorá mala slúžiť ako ospravedlnenie. Zhlboka som sa nadýchol a pozrel von z okna. Už dávno sme neboli v centre mesta. Vyzeralo to ako predmestie.

,,Poviem ti, len čo neznášam a čo ma desí," hlesol som.

,,Dobre."

,,Nenávidím keď sa ma niekto dotýka. Desí ma to," odvetil som.

,,A keby sa ťa dotýkal niekto, kto ťa miluje a ty miluješ jeho? Vadilo by ti to?" spýtal sa.

,,Neviem. Nestretol som takú osobu. Jediný, koho dotyky znesiem, okrem rodiny, je Jimin," odvetil som a v tom auto zaparkovalo. Nečakal som kým mi otvorí dvere a preto som vystúpil. Mal som pravdu, boli sme na druhej strane Seoulu. Fakt, je že sem veľa ľudí nechodí.

,,Ideš?" spýtal sa ma Namjoon. Ani som si nevšimol, ako mu to dnes sekne. Tmavomodré rifle, biele tričko a červené plátenky. Nebolo toto v móde pred dvoma rokmi? Hmm, ale na ňom to vyzerá aj tak svelo.

Vošli sme do podniku a sadli si úplne dozadu, kde bolo najmenej ľudí. Namjoon objdenal pitie a sushi od výmyslu sveta.

,,Ďakujem," povedal z ničoho nič, keď sme boli v strede večere.

,,Huh?" pozrel som prekvapene na neho.

,,Ďakujem, ži si prijal toto pozvanie. Okrem Yoongiho, nechodím von s nikým. A ty si naozaj milý a pekný chalan. Ďakujem, že ma berieš ako obyčajného človeka a nie niečo viac," usmial sa.

,,No, nemám informácie o tom, že by si bol Boh, takže... za málo," odvetil som s úsmevom a on sa zasmial.

Jeho ruka, vystrelila k tej mojej a kým som si to uvedomil, držal ma za ňu- držal ma za ruku.

Prekvapene som na neho pozrel, ale on sa len usmieval. Jeho dotyk mi nebol príjemný a ani nepríjemný. Bol prirodzený.

,,Páčiš sa mi," povedal a moje líčka zružoveli. Je to rande.

No, kým som stačil niečo povedať privalilo sa k nám tornádo, ktoré nieslo meno Hobi.