Markízov syn

1. kapitola

Čo ak to je môj pád? Pomyslela si Izabella sediaca v koči, vedľa ktorej sedela jej komorná a zároveň aj najlepšia priateľka Rose. Jediná priateľka, ktorú kedy mala, ktorú kedy poznala a jediný človek, ktorý jej bol aj blízky.

Na sebe mala popoludňajšie šaty smaragdovozelenej farby so zelenou výšivkou na živôtiku. Tmavo zelená spodnička jej presvitala cez vrchnú látku na sukni. Nemala sa sebe cestovné šaty, lebo s pomocou komornej sa nestihla prezliecť. No aj napriek tomu sa jej veľmi pohodlne sedelo. Vlasy mala vzadu zopnuté a pár pramienkov jej neposlušne vykúkalo spoza pohodlného klobúka, ktorý jej pridržiaval účes. Rose jej účes poriadne nezapla, keďže sa v náhlosti ponáhľali vydať sa na cestu, na cestu do neznáma, na ktorej konci bude začiatok jej konca. Počas jazdy v uzavretom, pohodlnom koči slúžiacom na dopravu osôb na dlhšie vzdialenosti sledovala okolie, pastviny, pustatiny, ale aj krásu tunajšej prírody, ktorú ešte nevidela. Bola pohrúžená vo svojich myšlienkach a hľadala odpovede na svoje otázky.

Jedným krokom táto moja cesta začala, no koľkými krokmi budem musieť po tej ceste prejsť? Vzdychla si Izabella. No ak sa zastavím, ak ostanem stáť, tak sa nikam nepohnem. Čo ak to nie je môj pád, ale môj vzlet, lebo tam kde niečo končí zároveň niečo začína. Nekonečný kolotoč, ktorý nikdy nekončí. O niečo prídeme, no niečo získame.

Ako dcéra vojvody, vysoko postaveného šľachtica, mala dávno predurčený osud, no aj napriek vedomiu, že svoj osud nemala v rukách, mala nádej, že jedného dňa si osud bude tvoriť sama. Chcela mať iný život ako viedli jej rodičia, chcela poznať lásku, ktorú jej oni nedali. No určite nechcela, aby jej vybrali muža, s ktorým strávi celý zvyšok života. Aby jej vybrali miesto, kde bude ďalej žiť...

V ten istý deň ...

Ráno sa Izabella prebudila do krásneho počasia, do krásneho slobodného dňa plného nových zážitkov, úsmevov. Spoza vrcholcov stromov dosahovali slnečné lúče spoza okna a prežiarili jej celú komnatu. Jediné miesto na hrade rodičov, ktoré mohla nazývať domovom, výlučne len jej miestom. V ostatných komnatách sa cítila ako cudzinec, ako nevítaná návšteva. Celých 20 rokov raňajkovala vo svojej komnate. Rodičia o Izabellu neprejavovali žiaden záujem, keďže si vojvoda prial mať ako prvorodené dieťa chlapca a nie dievča, ktorým bola Izabella. Chcel mať dediča, ktorý by zdedil celý majetok a bol by pokračovateľom rodu D'santiente. Navyše osud im nedoprial ďalšie dieťa. Bohužiaľ ani to nepomohlo, aby jej prejavili trocha lásky, poskytli jej objatie, útechu v nepriaznivých dňoch. Vďačila im jedine za poskytnutie vzdelania. Denne chodili na hrad vojvody mnísi, ale aj mníšky, ktorí ju všetkému priučili. Pohrúžená v knihách trávila celé dni, niektoré dni prepisovala zvitky a vypomáhala tak mníchom. V dni, keď oddychovala ju jej guvernantka učila vyšívať.

Izabella si chcela ísť zajazdiť ako to mala vo zvyku každý deň v rovnakom čase. Len v sedle koňa sa cítila úplne slobodná, šťastná. Len vtedy mala svoj život vo svojich rukách, len ona ovládala opraty a viedla koňa. Paholok jej pripravil koňa a pomáhal jej na neho vysadnúť, keď ju zadržal otcov komorník.

,,Mylady, máte sa okamžite dostaviť do jedálne k svojim rodičom." Úctivo sa jej uklonil. Čakal kým mu bude venovať pozornosť. Izabella ako poslušná dcéra nasledovala komorníka. Pred rodičov nemohla predstúpiť vo svojom jazdeckom odeve, preto sa ešte šla prezliecť do svojej komnaty a pomaly kráčala.

Ovial ju strach, ale aj nadšenie, lebo s rodičmi sa nerozprávala už celé mesiace. Naposledy to bolo vtedy, keď jej oznámili, že ju konečne uvedú do spoločnosti v Londýne. V jej veku to už mali urobiť dávno.

V napätí kráčala do jedálne, kráčala ladne a dôstojne ako sa na mladú dámu patrilo. Hneď upriamila pozornosť na svojich rodičov. Matka sa na ňu pozrela s úsmevom, ktorý prezrádzal skôr súcit ako radosť.

Otec na ňu letmo pozrel a vyslovil slová, ktoré jej navždy zmenili jej predstavy, zmenili jej budúcnosť.

,,Sluhovia ti balia veci, ešte dnes odchádzaš na hrad markíza D'este. Prišiel posol so správou, že je už čas." Vyslovil bez súcitu a s opovrhnutím.

,,Čas na čo? Prečo?" S trasúcim hlasom sa Izabella opýtala svojho otca.

V očiach mocného vojvodu sa zračil hnev. Prebodli ju jeho tmavé oči, ktoré po ňom zdedila. Po tomto pohľade jej po chrbte prešiel mráz.

,,Čo si to dovoľuješ pýtať sa svojho otca na dôvod. V prvom rade som tvoj otec a v druhom rade muž, takže ma musíš počúvať. Nechcem počuť žiadne otázky!" Výhražne jej vysvetlil otec.

Jej matka sa postavila. Tichým a jemným hlasom jej povedala.

,,Markíz D'este požiadal o tvoju ruku pre svojho syna Alberta. Nie je čas na otázky. Zajtra poobede musíš byť na hrade, lebo inak na nás markíz vyšle vojakov, ktorí vypália hrad, ale aj dediny, ktoré k nám prislúchajú a teba si vezmú násilím preč. Ak nepôjdeš dobrovoľne, tak si ťa nevezme. Zavrhne ťa a dôvod uvedie cudzoložstvo. Už od malička ste zasnúbení. Nie je už čas na zbytočné otázka a vyjednávanie. Musíme vyraziť hneď, aby sme stihli prísť včas."

Izabella mala toho dosť. Slzy jej začali nekontrolovateľne tiecť po lícach, nahromadil sa v nej hnev a nakoniec zrevala trasúcim sa hlasom.

,,Len jediné som od vás chcela! Len jediné ste mi sľúbili! Môcť si vybrať manžela sama." Opakom dlane si utrela slzy a pokračovala. ,,Vzali ste mi jedinú nádej." Izabella sa snažila upokojiť sa nabrať odvahu povedať to, čo im chcela vykričať celé roky.

,,Vy sa nazývate mojimi rodičmi?! To pre mňa vy nie ste!" S odporom sa pozrela na osoby pred sebou.

Vojvoda dlho nečakal a za tieto slová Izabella dostala facku.

,,Dúfam, že tam budem mať podliačinu, aby ma ten Šašok, menom Albrtko alebo ako sa volá, odmietol." Medzi Izabellu a jej otca sa postavila jej matka. Izabella využila túto situáciu a odkráčala do neznáma. Jej veci už boli zbalené. Už len mohla nasadnúť do koča. Chvíľu čakali na vojvodu a vojvodkyňu, ktorí si sadli do iného koča. Ich malý sprievod hneď vyrazil. Izabella nevedela, či vtedy vôbec dýchala. Naposledy sa pozrela na zelené pastviny, ktoré milovala. Sklonila hlavu na znak vzdania sa, ale po pár hodinách cesty hlavu zdvihla čo najvyššie, s odhodlaním, že hrad markíza D'este bude nazývať svojim domovom. Lebo pre Izabellu to nebude jej pád, ale jej vzlet.

Neprestávaj, čítaj ďalej. Príbeh sa nekončí pri prvej kapitole😉 a ani sa nezahadzuje😊