Markízov syn

9. kapitola

Vo dverách stál Sebastián, Albert a majordóm. Sebastián a majordóm držali Alberta, ktorý bol doráňaný. Tvár mal posiatu krvavými fľakmi, košeľu roztrhanú a presiaknutú krvou. Kým v Izabellinej tvári sa odrážalo zdesenie.

Izabella rýchlo prikročila ku kreslu a otočila ho, aby doň mohli posadiť Alberta. Nič nehovoril, pravdepodobne mal bolesti, lebo zavzlykal.

Izabella utiekla zo salóna.

,,Sebastián, netvár sa takto. Nič mi nie je. Bol to len malý pád." Povedal Albert prerušovane.

,,Okamžite dám poslať po lekára. Vyzerá to veľmi zle." Rozhorčene sa vyjadril Sebastián.

,,Bude to v poriadku, neboj sa. Vážim si, že sa o mňa bojíš. Aspoň niekto." Albert si odfŕkol a pozrel sa na dvere, za ktorými zmizla Izabella. ,,Keďže moja manželka utiekla, ani sa na nič neopýtala. Kam utiekla?" Albert si zakašľal, keď v tom vošla do salóna Izabella s misou plnou vody a nejakým plátnom.

Izabella nechápala ako sa jeden pokojný deň na tomto hrade pre ňu musel skončiť takto. Nedalo sa povedať, že by o Alberta nemala strach alebo nepociťovala starosť, ale nechcela sa k nemu ozývať a ani sa na neho pozrieť, no keď ho videla v takom stave, tak musela niečo urobiť. Utekala aspoň po vodu, aby mu očistila rany.

,,Sebastián, poslali ste niekoho po lekára?" Pozrela sa na Sebastiána. V jej hlase bolo počuť strach, ale aj výstrahu. Rýchlym krokom Izabella prikročila bližšie k Albertovi a položila misu s vodou na stolík. V tvári Sebastiána videla rozpaky a zároveň aj prekvapenie. Na Alberta sa radšej nepozrela.

Od Sebastiána odpoveď nedostala, len sa pozrel na Alberta, ktorý prehovoril.

,,Žiadneho lekára nepotrebujem! Čo tu chcete s tou vodou?" Povedal s hnevom a ukázal na misu. No následne oľutoval tón svojho hlasu.

Izabella si kládla sama sebe do hlupaní za to, že mu chce pomáhať za takéto správanie. Nadýchla sa a odpovedala.

,,Neviem, či ste si vedomí toho, že je potrebné vám tieto rany vyčistiť. Keďže nechcete lekára, tak je to potrebné dvojnásobne. Ale keď nechcete moju pomoc, tak odídem. Stačí povedať."

Sebastián sa vzdialil, aby im doprial súkromie. Bol si istý, že bude o jeho priateľa postarané. Nie len z toho dôvodu, že je pri ňom manželka a svetské zákony, tak kázali, ale aj z toho dôvodu, že Izabelle dôveroval a jeho vnútorný hlas mu našepkával, že práve táto nezvyčajná žena prinesie do života jeho priateľa šťastie.

Izabella sa hnevala na Sebastiána, že ju nechal samú v tejto pre ňu dosť nepríjemnej situácii. Stáť tu pri človeku, ktorý ju len osočuje, ktorý sa nevie slušne správať. Ale je teraz ranený a je potrebné mu pomôcť a Izabella nechcela upustiť od svojich zásad a navyše bola jeho manželkou. Albert nič nepovedal, tak sa Izabella pobrala na odchod.

Albert čakal, kým Sebastián odíde, preto nič nepovedal. Nemohol očakávať, že sa Izabella otočí a bude chcieť odísť preč.

,,Počkajte, prečo hneď utekáte? Povedal som, že máte odísť?" Pokojne sa opýtal Albert. ,,Počuli ste niečo také?" Vzdychol si a Izabellu to rozrušilo.

Neotočila sa a aj napriek tomu odpovedala.

,,Nepovedali ste nič. To ma prinútilo pobrať sa na odchod."

Albert v túto chvíľu bojoval sám so sebou. Najradšej by ju poslal preč, ale zaumienil si, že ju chce spoznať, že jej dá šancu. Nevedel, či to dokáže a či chce toto manželstvo prijať, ale chce sa o to pokúsiť. Najprv sa musí naučiť neubližovať jej slovami a porozumieť jej. Už sa niečo dozvedel z jej minulosti. Nechcel jej ubližovať, tak ako jej rodičia, ktorí si ju pravdepodobne vôbec nevšímali.