Markízov syn

Epilóg

Spoločný život, ktorý im prikázali.
Zmenila ich nečakaná láska.

o 19 rokov neskôr

Izabella pokojne sedela v spoločnej komnate, ktorú obývajú s jej milujúcim manželom Albertom. Na písacom stolíku mala položenú šálku s čajom. Pred sebou papier, kalamár a v ruke držala brko. Každý dôležitý okamih v ich spoločnom živote sa rozhodla zaznamenať. Rozhodla sa písať v čase, keď sa narodila Ellyn.

No dnes bol výnimočný deň. Odchádzajú do Londýna, aby uviedli svoju prvorodenú dcéru Ellyn do spoločnosti. Nechali ju rozhodnúť sa, kedy bude chcieť ísť. Do ničoho ju netlačili. Rozhodla sa až tento rok a jej rodičia ju podporili.

V tento krásny deň sa Izabella zamyslela a na papier nenapísala len dôležitý okamih ich spoločnej rodiny, ale chcela zaspomínať na predchádzajúce roky a zamyslieť sa nad ľuďmi, ktorí boli a ktorí sú súčasťou ich života. No v myšlienkach, ktoré písala na papier sa dostala omnoho ďalej.

Čas plynie veľmi rýchlo a my sme si ani neuvedomili, kedy sa presypalo toľko veľa piesku. Toľko času, ktorý sme spolu strávili. 

Zostarli sme.

Mali by sme smútiť za tým, že čas rýchlo uletel alebo byť šťastný pre nádherné okamihy, ktoré nám tie roky priniesli?

Izabella sa zahľadela von oknom a začala spomínať... 

Na ťažkosti, ktoré prežívali. 

Na radosti, ktoré ich obklopili. 

Na jej tvári ostáva úsmev, lebo tých radostí bolo omnoho viac.

Do našich životov vstúpili naše deti. Zmenili sa, vyrástli a my sme ich sledovali a ani sme si neuvedomili a zostarli sme.

Za svoje chyby naši nepriatelia zaplatili svedomím, presne tak ako Elizabeth. Ďakovala nám, že sme ju zachránili pred popravou a tým zachránili jej život. No vždy mala v tvári vpísané výčitky svedomia a vyhýbala sa nám. Bola nešťastná. Potom sa odsťahovala do Francúzska a viac sme ju nevideli.

Ako plynul čas, tak sme si začali strážiť naše šťastie, o ktoré sme nechceli prísť. Záležalo nám na našej rodine, na našich deťoch, na našich priateľoch. Po dvoch rokoch sa nám narodila druhá dcéra. Meno som jej už vyberala ja a Albertovi sa tentokrát páčilo. Volá sa Amélia. 

Tí, čo nechápu hodnotu ľudského života sa čudovali, lebo sme ju pomenovali po mojej komornej, ale tí, čo v sebe majú trocha ľudskosti sa nad tým vôbec nezamýšľali. 

Tretí sa nám narodil syn Phillip. Náš malý benjamínok. Narodil sa až 6 rokov po Amélii. 

Spolu sa smejeme, spolu sa zabávame a radujeme sa nad spoločne strávenými dňami. Najkrajšie sú naše spoločné jazdy na koňoch. Albert je ten najlepší otec pre naše deti. Je k ním láskavý, je veľmi starostlivý, ochranársky. Venuje im svoj čas a veľa ich naučil. No najviac na svete ich nadovšetko miluje každý jeden deň.

Spriatelili sme sa s trpezlivosťou, ktorá sa stala našou spoločníčkou. Bojovali sme, smútili, no nevzdávali sme sa. Tak ako Sebastián, ktorý vstupoval do manželstva s veľkým očakávaním, lenže nakoniec prišiel na to, že jeho záhadná dáma v závoji sa vydávať nechcela a Sebastián bol veľmi sklamaný. Nakoniec, ale jeho manželka zistila, že Sebastián má šľachetné, láskavé srdce, v ktorom nechýba ani skromnosť. Sebastián bol trpezlivý, nevzdával sa a nakoniec získal lásku svojej manželky a ešte oveľa viac. Teraz sa spoločne tešia z ich ratolestí. Ich vzťah sa ešte prehĺbil.