Markízov syn

23. kapitola

Cesta bola dlhá. Šlo sa im veľmi ťažko, lebo bola tma. Izabella sa celú cestu neozvala a ani neplakala. Albert sa k nej prihováral.

,,Izabella, nebolí ťa niečo? Mám ísť pomalšie? Ak áno, tak povedz."

Izabella odpovedala nie a pritom zakývala hlavou. Cítila sa veľmi zle. Najradšej by už ležala v posteli a oddýchla si. Bola vyčerpaná. Mala veľký strach o svoje dieťa. Dúfala, že sa mu nič nestalo. Snažila sa nedať pred Albertom nič najavo. Bola veľmi tichá, no v jej vnútri sa odohrávala búrka jej pocitov.

Sebastián pomaly vzal Izabellu z Albertovho náručia, aby mohol Albert zoskočiť z koňa. Hneď dal poslať po lekára. Izabella naznačila Sebastiánovi, aby ju pustil. On to urobil.

,,Izabella, čo to robíš? Môžeš mať nejaké zranenia." Ustarostene odvetil Albert.

,,Ja to zvládnem." Povedala potichu Izabella.

Kráčala pomaly. Albert šiel hneď vedľa nej. Chcel ju chytiť za pás a podoprieť ju, ale jeho ruky dala preč. Albert chápal jej čin, ale nechápal ako sa môže správať tak nezodpovedne.

Izabella nechcela nikoho pomoc, ani Albertovu. Tak dlho sedela, že mala celé nohy stuhnuté. Potrebovala kráčať sama. Myslela si, že to zvládne,  ale predošlé trápenia, terajšia únava, nedostatok tekutín a potravy si vyžiadali svoju daň. Náhle sa jej zotmelo pred očami a ona upadla do bezvedomia. Posledné, čo cítila boli Albertove ruky a počula svoje meno z jeho úst.

Albert netrpezlivo pochodoval po chodbe pred komnatou Izabelly. Keď Izabella odpadla, tak ho obklopil strach. Rýchlo ju odniesol do jej komnaty. Izabella nereagovala na svoje meno. Amélia ju trocha poumývala a s Albertom jej vyzliekli roztrhané šaty. Keď zistili, že nemá žiadne povrchové zranenia, tak si vydýchli. Jedine jej krásna tvár utrpela. Na líci sa jej vytvorila modrina a jej pera bola nepekne natrhnutá a napuchnutá. Na lekára čakali pridlho.

Po dlhom pobyte v komnate Izabelly, lekár konečne vstúpil na chodbu, kde netrpezlivo stál Albert, Sebastián, Ernest a Sophie.

,,Nemám pre vás dobré správy. Vašu manželku sa mi nepodarilo prebudiť. Je veľmi vyčerpaná. Robil som, čo sa dalo. Musíme počkať ako bude vaša manželka reagovať po poskytnutej výžive a liekoch. Viac nemôžem robiť. Teraz musí zabojovať vaša manželka." Povedal svoje frázy, ktoré opakoval skoro vždy, keď odchádzal od pacienta.

Albert sa nedozvedel jednu informáciu, tak sa opýtal.

,,A... ako je na tom dieťa?" Albert sa opýtal nervózne, lebo keď lekár nič nepovedal, tak sa obával najhoršieho.

,,Dieťatko je veľmi slabé. Tlkot srdiečka je veľmi pomalý a nepravidelný. Všetko závisí od vašej manželky. Ak bude žiť ona, tak bude žiť aj vaše dieťa. Záleží od toho, či bude bojovať za dvoch."

Albert sa už viac nepýtal. Zabolelo ho to veľmi. Nič ani už počuť nechcel, len vbehol do komnaty, sadol si k Izabelle a chytil jej malú dlaň do svojej ruky. Jemne ju po nej pohladil druhou rukou. Dal jej bozk na čelo.

Lekár hovoril ostatným na chodbe ďalšie pokyny, ktoré vedela aj Amélia. Keď videla ustarostený pohľad Alberta a jeho úprimnú lásku, tak sa rozplakala a utiekla z komnaty. Nechápala ako môže byť jeden muž takýto nešťastný. Každým dňom si všímala ako sa Albert pri Izabelle menil. Už nebol ten smutný, neprítomný a tichý muž, ktorému ublížila jedna žena. V jeho očiach postupne nachádzala malé iskierky radosti a bola vďačná, že Izabella vstúpila do jeho života. Ale teraz bol svet k nemu nespravodlivý. Nezaslúžil si takúto bolesť.  Amélia sa sama seba pýtala, či niekedy bude markíz Albert D'este šťastný. Načo mu je toľký majetok, toľké bohatstvo, keď teraz jeho jediná rodina, jeho nenarodené dieťa stoja na tenkom ľade čakajúc na ďalší mrazivý príval, ktorý by ich zachránil a ľad neroztopil. No Albert nesmel veľmi náhliť ich návrat, lebo teplo jeho srdca by roztopilo tento tenký ľad a o Izabellu a aj o dieťa by prišiel. Tento dlhý čas musel vydržať s ľadovou netrpezlivosťou, ktorá sa pre neho stála terajšou spoločníčkou.