Markízov syn

11. kapitola

Cítil by sa tu aj príjemne, lebo Izabella mala v komnate všetko pekne poukladané. Mala množstvo kníh, ktoré by mali byť v knižnici a nie v tejto komnate. Nevedel, či vie, že na hrade majú knižnicu, ale vedel, že čas si kráti čítaním, to mu už prezradila Amélia. Sedel tam už pár minút a Izabella ani neodložila knihu na stolík, aby sa mohli pozhovárať.

,,Chcete ma ignorovať, Izabella?" opýtal sa Albert a očakával odpoveď.

,,Čo chcete v mojej komnate?" Opýtala sa Izabella pozerajúc do knihy.

,,Myslím, že na túto otázku odpoveď viete."

Izabella zatvorila knihu a pozrela sa na Alberta, ktorému začalo rýchlejšie biť srdce. Teraz očakával prílev hnevu a výčitky.

,,Nie, neviem. Ani nechcem hádať, čo tu robíte." Povedala Izabella pokojným hlasom. Žeby sa konečne porozprávali pokojne? Pomyslel si Albert.

,,Zavolal som vás na obed. Myslel som si, že prídete a porozprávame sa. Ale neprišli ste, tak som prišiel ja za vami." Jednoducho odvetil Albert. 

Izabella na neho pozerala nechápavo.

,,To je všetko?" Izabella toho mala na jazyku viac, ale nemala síl sa škriepiť.

Albert nechápal, čo tým myslí, ale nechal to tak a začal s tým, prečo ju vyhľadal.

,,Chcel som vám povedať, že chcem, aby sme čo najskôr odcestovali do Londýna. Ako iste viete, v tomto čase, tam už sú skoro všetci členovia šľachty. A po prevzatí titulu sa musím ukázať v spoločnosti." Vysvetlil Albert Izabelle. Myslel si, že sa poteší, ale ostala smutná. Niečo ju trápilo. To ale Albert nemohol vedieť. Nevedel, že Izabella nebola nikdy uvedená v spoločnosti.

,,Izabella. Stalo sa niečo? Myslel som si, že sa potešíte. Bude tam aj Sophie, aj Sebastián."

No Izabella sa tešila len na spoločnosť ich dvoch, ale budú tam aj jej rodičia a už len preto tam nechcela ísť.

,,Prečo vás to zaujíma?" Opýtala sa už Izabella podráždene a prestala sa pozerať na Alberta, ktorý ničomu nechápal. Veď nepovedal nič zlé.

,,Zaujíma ma to preto, lebo vidím, že vás niečo trápi. Po ďalšie, ste moja manželka, tak by som mal vedieť dôvod, prečo sa takto tvárite." Albert tiež povedal podráždene.

,,Nechcem ísť do Londýna. Ostanem tu a vy si choďte! Ja to tu nejako zvládnem bez vás pár týždňov."

Už teraz Albert ničomu nerozumel. Nechápal prečo náhle zmenila svoj tón hlasu.

,,Nemôžem ísť bez vás. Musíme sa ukázať v spoločnosti spolu ako manželia. Nezaujíma ma, či chcete ísť alebo nie! Vydali ste sa do tejto rodiny, či sa vám to páčilo alebo nepáčilo. Už je najvyšší čas sa s tým zmieriť." Albert bol znova nahnevaný. A myslel si, že to bude príjemný rozhovor, no nedokážu sa ľudsky pozhovárať.

Izabella bola ticho. No Albert to nenechal len tak.

,,Nič k tomu nepoviete?"

,,Nie." Odvrkla Izabella.

,,Izabella, dúfam, že sa dáte do poriadku. Lebo v Londýne nestrpím, aby ste sa ku mne takto správali. Tam budeme priveľmi na očiach. Mnohí budú riešiť naše manželstvo, pre niektorých to bude novinka. Môj otec vždy chránil česť, hrdosť a meno rodu D'este. A ja nedovolím, aby ho ešte raz niekto pošpinil. Majte to na pamäti. Ste moja manželka, tak sa tak začnite správať!" Albert nahnevane odišiel z komnaty. Bolelo ho, ako sa musel zhovárať s Izabellou, ale nedala mu inú príležitosť. Nemal sa komu vyrozprávať, tak sa vybral zajazdiť si.