Markízov syn

16. kapitola

Ahojte milí čitatelia💞. Ďakujem vám za hlasy a za každé prečítanie tohto príbehu, ktoré ma posúva ďalej😍. Nikdy som si nepredstavovala, že niekoho príbeh zaujme, no chcela som ho napísať.

Po dlhšom čase som tu s novou časťou. Dúfam, že sa vám táto časť bude páčiť a nejaký ten vote alebo komentár pribudne😉.

Ospravedlňujem sa za pomalé pridávanie nových častí, ale nejaký ten čas to tak bude. Pôjde to asi veľmi, veľmi pomaly, no budem sa snažiť sa k písaniu dostať.
~~~~~~~~~~~~~~

Izabella sa prebudila nad ránom, lebo ju spánok obchádzal. Nemohla spať, aj keď som po včerajškom večeri bola  unavená. Ešte nikdy v živote toľko netancovala a ani neplánovala tancovať. Keď si spomenula na mladíka, ktorý ju napriek jej manželskému stavu prišiel požiadať o tanec, tak ju zalial pot. Nechcela dať manželovi ani štipku dôvodu na nejaké nezhody, nedorozumenia.

Pohodlne si sedela v salóniku a popíjala čaj, ktorý si bola sama pripraviť. Nebolo to vôbec ťažké, nakoľko si bežne čaj robila už niekoľkokrát. Služobníctvo na ňu prekvapene pozeralo. Asi v tomto dome ešte nikto tak skoro nevstával. Chcela si oddýchnuť a usporiadať si myšlienky, no osadenstvo tohto domu jej to nedovolilo, lebo stále sa niekto zastavil, no ani raz sa neprihovoril. A Izabella túžila sa s niekým pozhovárať. Priala si, aby prišla Sophie. Rada by sa jej zdôverila s tým, čo jej povedal Albert. Myslel to vážne? Vážne k nej pociťuje lásku? Zaľúbil sa?

Izabellu stále obklopoval pocit, ktorý u nej vytváral všetko cudzie, neprirodzené. A keď sa vrátila k včerajšku, tak nevedela, čo si má myslieť. Albert bol napätý, potom uvoľnený. Ako keby tŕpol, že sa k nemu niekto prihovorí alebo niekto k nemu príde. Nevedela, čo to spôsobovalo, ale mala taký vnútorný pocit, že sa jej to nebude páčiť. Myslela si, že to bolo ňou, lebo vždy na ňu dohliadal, ale neskôr sa opäť necítila ako v zajatí.

~~~

,,Amelie, kde je moja manželka?" Opýtal sa Albert, keď vyšiel z izby a narazil na Améliu.

,,Madam už niekoľko hodín sedí v salóne." Spokojný s odpoveďou sa obrátil na Améliu s otázkou.

,,Raňajky sú už pripravené?"

,,Čakali sme kým vstanete. Ani lady Izabella ešte neraňajkovala." Odvetila Amelie a zapozerala sa do ustarostených očí Alberta.

Albert nechápal ako mohol tak dlho spať a neprebudiť sa. Že by to bolo prítomnosťou jeho manželky?

Albert našiel Izabellu pokojne sedieť. V lone mala položený papier a ceruzu. Niečo kreslila. Znova mu podskočilo srdce, keď sa na ňu zahľadel a na um mu prišlo, že je len a len jeho. Prikročil k nej a až vtedy zdvihla zrak. Nič nepovedala a ani sa neusmiala.

Vtisol jej bozk na temeno hlavy a prisadol si k nej.

,,Drahá Izabella, prečo tu sedíš takto od rána? Mám si zvykať na rána, keď sa prebudím a ako prvé neuvidím tvoju krásnu tvár?" Povedal Albert a pohladil ju po líci.

Zahľadela sa do jeho podmanivých očí, v ktorých videla lásku. Ešte nikto na ňu takto nehľadel, nikto ju tak jemne nehladil a nikto ju tak vášnivo nebozkal. Mala by zabudnúť na svoje hlúpe myšlienky a radovať sa z prítomnosti. Má milujúceho manžela. Síce si ho nevybrala sama, ale určite by si k sebe našli cestu na nejakom plese. Tým si bola istá.

,,Len dnes som vstala skoro. Už sa mi nechcelo ležať v posteli a čakať na spánok, ktorý neprichádzal." Odvetila Izabella.

,,Trápi ťa niečo? Lebo len vtedy človek nemôže spať. Vieš, že mi môžeš všetko povedať?" Chcel sa uistiť Albert.