Markízov syn

17. kapitola

Keď sa Albert zobudil, tak slnko už bolo vysoko nad obzorom. Určite mohol byť už obed. Nechcelo sa mu vstávať z postele a čeliť svojej chybe zo včerajška.

Sadol si na kraj postele a tvár vložil do dlaní. Hlasno si vzdychol. Trápený myšlienkou o tom, čo urobí dnes.

Izabella nezačala svoje ráno o nič lepšie. Dnes sa k nikomu neprihovorila. Neodpovedala služobníctvu na pozdravy. Veľmi ju bolelo celé jej vnútro. Chcela sa rozbehnúť a neotočiť sa späť.

Chcela sa ísť poprechádzať po Rotten Row, lenže majordómus domu jej neotvoril dvere. Nikto nemôže opustiť  dom bez súhlasu markíza. Izabella hneď odhadla Alberta, že ten zákaz sa určite týkal len jej. Po raňajkách a obede v samote si šla zahrať na klavír. Na miesto kde ju ťahalo jej srdce.

Tóny, ktoré vychádzali z tohto nádherného nástroja jej rozohrievali jej studené vnútro. Po líci jej jemne stekali slzy. Konečne prišlo uvoľnenie a Izabella si dovolila precitnúť.

Albert kráčal dole schodmi, keď počul príjemnú melódiu. Naposledy počul hrať na tom klavíri svoju mamu. Zosmutnel, keď si na ňu spomenul. Prečo mu do jeho života priviedla Izabellu? Prečo si bola taká istá, že Albert bude pre ňu ten pravý a Izabella tá pravá pre neho. Veď mali vtedy iba 6 rokov.

Vkročil do miestnosti, v ktorej sedela za klavírom Izabella. Posadil sa a  započúval sa do melódie.

Sadol si za jej chrbát, aby ho nevidela.

Hrala nádherné. Do kláves vkladala  cit. Dávalo zo seba všetko, úplne ju tá hra pohltila, lebo v miestnosti nevnímala prítomnosť druhého človeka.

Keď dohrala, tak Albertovi prišlo zrazu ľúto, že prestala. Začal jej tlieskať.

,,Hráš nádherne, Izabella. Už dávno som mal požiadať o súkromný koncert." S úsmevom odvetil ako keby sa nič nestalo.

Neodpovedala, neotočila sa, tak sa postavil pred ňu. Odvrátila tvár. Preto jej rukou dvihol bradu a uvidel uplakanú tvár. Cítil sa ako keby ho niekto bodol dýkou do srdca. Vedel, že tie slzy vyvolal on a uvedomil si, že nenechá, aby kvôli Elizabeth trpela Izabella. Zanadával si vo svojom vnútri. Zabudol na svoju bolesť a prihovoril sa k Izabelle nežným hlasom.

,,Izabella, prečo si plakala? Bolí ťa niečo? Trápi ťa niečo?"

Izabella prižmúrila oči. Neodpovedala. Potom vstala zo stoličky a nechala Alberta stáť. Neotočila sa. Keby sa otočila, tak by videla v Albertovej tvári prekvapený výraz, ale aj starosť. Vo svojom vnútri sa držala toho, že vinná je ona. Albert si ju musel vziať a nemôže s tým nič urobiť.

Albert si neuvedomil, že Izabellu mohol až tak veľmi raniť. Bol si vedomý, že ju určite ranilo jeho včerajšie správanie, ale nečakal, že to pokazí ich vzťah a ani to, že Izabella bude kvôli tomu plakať. Po chvíli premýšľania vstúpil do ich spoločnej izby. Izabella sedela pri okne a hľadela von. Albert si vzal stoličku a posadil sa k nej.

,,Izabella, rozprávaj sa so mnou, prosím." Albert potichu a úpenlivo požiadal.

Izabella ostala voči nemu tvrdá a ľadová. Teraz sa mala prechádzať po čerstvom vzduchu a nie pozerať sa na okolie z okna. Nechcela sa zhovárať a ani ho počúvať.

Albert sa už hneval. Toto nemal rád, lebo keď sa niekoho niečo pýta, tak čaká aj odpoveď. Začal pochodovať po izbe a viesť monológ.

,,Izabella, neviem, čo ťa trápi alebo čo si si vytvorila vo svojich predstavách, no bol by som rád, keby si mi to povedala. Myslel som si, že spolu už vychádzame dobre. Našli sme si k sebe cestu a otvorene sa zhovárame o všetkom. Navzájom si dôverujeme. No ty, namiesto toho, aby si niečo povedala, len zaryto mlčíš ako vždy. Toto na tebe nemám rád. Vôbec nepovieš, čo cítiš, čo ťa trápi. Izabella, povedz už niečo!"