Markízov syn

2. kapitola

 V komnate najvýznamnejšieho markíza v celom kráľovstve Romilia D'este vládla pochmúrna nálada, ktorá trvala už vyše mesiaca. Zrádzalo ho jeho zdravie. Žiadny felčiari z kráľovstva a ani lekári mu nevedeli pomôcť, no skoro všetci sa zhodli na tom, že markíza zrádza jeho srdce, ktoré bolo odhodlané sa nevzdať. Tento ortieľ a zároveň malá nádej markíza aj potešila, lebo možno získal trochu nečakaného času naviac, čo plánoval využiť v dlho odkladanú záležitosť. Po odchode lekárov si dal ihneď zavolať svojho tvrdohlavého syna, ktorého život potreboval dať do poriadku.

Jeho syn Albert hrdo vstúpil do otcovej komnaty. Už bol oboznámený s tým, čo lekári povedali markízovi. Albert sa hneď zadíval na otca, ktorému sa pomaly dvíhala hruď. Oči mal zatvorené. Keď ho videl takto ležať už skoro so sinavou pokožou na tvári, tak sa mu v mysli vynorila spomienka na jeho matku. Presnejšie na jej doráňané telo, ktoré priniesli sluhovia a položili na posteľ. Pamätal si na tú onú noc, keď ho zobudil krik, ktorý sa tiahol z vrchnej veže, v ktorej si jeho matka krátila čas dňa čítaním. V tú noc plamene pohltili vežu. Albert mal vtedy 15 rokov, už skoro statný mládenec, ktorému obraz jeho matky neschádzal z mysle ani 9 rokov po tejto tragickej udalosti. Už 9 rokov sa deň čo deň zamýšľal nad tým prečo telo jeho matky bolo pokryté modrinami, tržnými ranami a šaty nasiaknuté krvou.

Už ako dospelý muž sa díval na svojho otca z iného pohľadu, mnohým veciam sa priučil, mnohé pochopil. Už sa nedíval na otca ako na muža, ktorý stratil manželku. Nedíval sa na neho so smútkom, so slzami v očiach, so žiaľom, ktorý pohltil v ten deň jeho srdce a jeho dušu. Díval sa na neho len a len s ľútosťou nad poslednými rokmi, ktoré spoločne premrhali. Presne vedel prečo si ho jeho otec dal zavolať. Túto debatu očakával už pred pár dňami, keď markíza našli bezvládneho ležať v jedálni.

,,Každý ďalší nádych je už pre mňa dar synak. Nikto nevie, koľko takých nádychov mi ešte ostáva. Si môj jediný syn, tak dúfam, že ti nemusím hovoriť, čo sa od teba očakáva." Albert nič nepovedal, dobre vedel, že jeho otec chce, aby sa konečne oženil a zabezpečil rodu D'este legitímneho dediča.

,,Je najvyšší čas sa oženiť. Môj skon prichádza skôr ako som predpokladal, no zároveň mi to pripomenulo záležitosť, ktorú musím vyriešiť ešte pred mojím skonom." Vydýchol si markíz. Začal hľadať vhodné slová, ale aj prevrtávať sa v spomienkach, na ktoré chcel zabudnúť.

,,Krátko po svadbe s tvojou mamou sme sa zoznámili s istým vojvodom D'santiente a jeho manželkou. Stali sa z nás dobrí priatelia, ktorí sa pravidelne stretávali. Dôležité je ti teraz povedať dôvod pre ktorý sme sa prestali stretávať." Markíz na chvíľu prerušil rozprávanie, aby sa pripravil na to, čo mal synovi povedať už dávno.

,,Keď si mal 5 rokov, tak som prišiel na to, že tvoja matka udržiava milenecký pomer s vojvodom D'santiente. Veľmi som sa rozzúril a hneď som chcel anulovať manželstvo s tvojou matkou pre cudzoložstvo. Keď zo mňa opadol hnev, tak som celú situáciu videl úplne inak. Ak by som anuloval naše manželstvo, tak by spoločnosť mala pochybnosti o tvojom pôvode a znehodnotil by som tým teba ako svojho syna, ale aj ako právoplatného dediča rodu D'este. Neprajníci by ti vyhadzovali na oči, že nie si mojím synom." Rozhneval sa opäť markíz, ktorý ani jeden raz nepochyboval o tom, že Albert je jeho vlastný syn.

,,No najviac som na tom stratil ja. Tvoju matku som miloval z úprimnej lásky, bol som pobláznený jej krásou, jej pôvabom. No to všetko boli len povrchné veci. Po tom, čo som sa dozvedel o nevere tvojej matky som sa začal cítiť osamelý, nemohol som zniesť prítomnosť tvojej matky, no najväčšiu chybu som urobil, keď som si chlad v manželskom lôžku začal nahrádzať jednou konkrétnou ženou a tou bola manželka vojvody D'santiente. Naše radovánky prerástli v lásku. Ani ona, ani ja, sme si nemohli dovoliť, aby sa o tom niekto dozvedel. No tvoja matka na to prišla. Všetci štyria sme chceli ubrániť naše mená pred škandálom. Tvoja matka prišla s jedným riešením a to zasnúbiť teba a ich dcéru Izabellu. Mal si 6 rokov, keď sme s vojvodom uzavreli a podpísali zmluvu ohľadom sobáša našich detí. Ak by k svadbe nedošlo ešte pred smrťou mňa alebo vojvody, tak by naše majetky prepadli v prospech druhej strany. Preto som ešte predvčerom poslal posla na panstvo vojvody D'santiente, aby sme hneď ako príde tvoja snúbenica urobili sobáš." Markíz sa díval na svojho syna, ktorý bol záhadné pridlho ticho.