Markízov syn

13. kapitola

Po únavnej ceste konečne dorazili na Grosvenorove námestie, ktoré tvorili nádherné elegantné domy s veľkými oknami. A do jedného z týchto domov vkročili Izabella s Albertom, v ktorom ich privítalo služobníctvo. Albert ju predstavil ako svoju manželku. Bolo zvláštne počuť to z jeho úst, ale zároveň sa to Izabelle páčilo a dávalo jej to nádej, že ich manželstvo môže vyzerať už inak. Albert jej chcel ukázať hneď dom. Začali salónom, ukázal jej knižnicu a z izieb na hornom poschodí detskú izbu. Tam sa zdržali dlhšie, lebo Albert sa na Izabellu zahľadel s pohľadom plným nádeje.

Keď vošli do detskej izby, tak sa v Albertovi ozvali staré spomienky. V tomto dome prežil krásne detstvo. Boli to nádherne okamihy v roku. Chcel by si vytvoriť nové, nádherne okamihy s jeho deťmi. Pozrel sa na ženu, s ktorou by ich mal mať, lebo teraz veril, že raz ich mať bude. Cítil, že sa začínal meniť jej postoj k nemu.

Ukázal jej zvyšok domu, ale hlavne ich spoločnú izbu. Bola to jediná izba v tomto dome pripravená a upravená pre manželský pár. Boli tu aj hosťovské izby, ale tie boli veľmi malé pre dámu. V tomto dome trávili jeho rodičia len časť roka a to na začiatku jari, keď bola v Londýne sezóna a v tom čase hostí na prenocovanie väčšinou nemali.

,,Toto je naša izba." Otvoril dvere a ukázal rukou, aby Izabella vošla.

Mal ju pripraviť dopredu na to, že budú mať spoločnú izbu, ale nevedel nájsť spôsob ako jej to povedať. Na jej tvári videl, že z toho nebola veľmi nadšená. Až teraz pochopil, že rodičia nemali spoločnú izbu preto, že sa ohromne ľúbili, ale preto, čo urobila jeho matka. Otec ju chcel mať pod dohľadom a z toho ho pichlo pri srdci. Dúfal a hlavne sa snažil veriť, že nič podobné mu Izabella neurobí. Dával do toho manželstva viac ako pôvodne chcel a plánoval. A jedna jej chyba by ho zložila úplne.

Izabelle sa srdce rozbúchalo, keď vošla do izby. Bola to veľká miestnosť. Nedalo sa poprieť, že to bola izba pre muža a ženu, lebo nachádzalo sa tu všetko. Kresielka a stolík na čaj. Police na knihy, ktoré boli prázdne. Nachádzal sa tam stôl na karty. Bol tam kozub, vaňa, paraván. Tiež stôl na písanie. Všetko bolo vyladené a nič tam nekazilo dojem z celej miestnosti. V strede bola obrovská drevená posteľ s vyrezávaným čalúnením.

Nevedela si ani predstaviť ako bude spať vedľa Alberta v takejto veľkej posteli. Už teraz sa jej srdce rozbúchalo prudšie, keď si uvedomila, že od nej bude vyžadovať, aby si plnila manželské povinnosti. No nemyslela si, že na to je už pripravená. Niečo si medzi sebou už vytvorili, ale podľa nej si nie sú tak blízky ako napríklad Sophie s Ernestom. Potrebovala ešte čas na to, aby si uvedomila, čo je ochotná dať do toho manželstva. Prichádzala s nádejou, ktorú v nej Albert hneď potlačil. Neverila a nedôverovala Albertovi natoľko, aby povedala, že zmenil správanie alebo že ju neklame.

Albert prerušil jej myšlienky zakašľaním, aby upútal Izabellinu pozornosť. Musela vyzerať zvláštne, keď sa s upreným pohľadom pozerala na posteľ. Nič nehovorila. Obzerala si miestnosť a dlho sa dívala na posteľ. Nevyzerala veľmi nadšene. Ako keby hľadala odpovede na nevyslovené otázky.

,,Tento dom zariaďovala moja matka. Na tejto izbe si dala veľmi záležať. Ak budete chcieť môžete si to tu prerobiť podľa vašich predstáv a vášho vkusu, keďže teraz túto izbu budeme obývať my dvaja." Slová my dvaja zvýraznil.

Izabelle na tvár vystúpila červeň. Albert hneď pochopil, že premýšľala nad nasledujúcou nocou. No nemôžu sa tomu večne vyhýbať a odkladať to. Nehovoriac o tom akú túžbu v ňom vyvolal jeden bozk v záhrade a jej blízka prítomnosť počas cesty v koči. Jednoducho chcel som si vytvoriť spojenie, ktoré by ich malo navždy spojiť.