Markízov syn

20. kapitola

Milí čitatelia, 20. kapitola wauuu, wauuu. Ani som nemyslela, že ich niekedy bude toľko. Poďakovania až na konci kapitoly.😉
****

Izabella celú noc ostala sedieť v hudobnom salóne, kde sa poslednýkrát zhovárala s Albertom. Veľa premýšľala. Až teraz si uvedomila, že od Sophie jej neprišiel žiaden list. Už sú to skoro dva týždne čo odišli z Londýna. Neverila, že by sa list nedostal do rúk Sophie. Premýšľala o tom ako bude pokračovať ich manželstvo. Navyše ju trápila iná záležitosť okrem Elizabeth a nemala sa s kým o tom pozhovárať. Mala z toho strach a obavy. Ešte na niečo také nepomyslela.

Ráno ju našla Amélia.

,,Pani moja," oslovila ju Amélia. Izabella len pozerala do prázdna.

,,Mám vám pripraviť raňajky do jedálne alebo priniesť ich tu?"

,,Amélia, ja nebudem raňajkovať. Necítim sa najlepšie, nemám na nič chuť." Unavene odvetila.

Amélia chcela odísť, ale nemohla sa viac pozerať na svoju pani ako sa trápi.

,,Mylady, takto ochoriete. Kedy ste naposledy jedli? Predvčerom? Videli ste sa v zrkadle, aká ste bledá? Utrápite sa. Poďte, pripravím vám kúpeľ a prinesiem raňajky. Musíte byť silná. Vidím vo vašim očiach bojovnosť. Nemôžete sa toľko trápiť."

,,Keby to bolo také jednoduché Amélia. Neviem čo robím zle?" Povzdychla si Izabella.

,,Prosím vás, poďte so mnou? Nechcem, aby ste ochoreli." Povie smutne Amélia. Skutočne sa bála o zdravie jej pani.

Izabella videla v jej očiach skutočné obavy, preto sa zdvihla zo stoličky a odišla do svojej komnaty.

Albert kráčal na raňajky do jedálne. Neboli pripravené, lebo Amélia sa zdržala pri Izabelle a do kuchyne nikto nevydal žiaden príkaz. Izabella sa o to prestala zaujímať.

Albert sa nahneval, lebo po včerajšom skazenom dni chcel začať ten dnešný s dobrými raňajkami. Sám odkráčal do kuchyne a nakričal na služobníctvo, ktoré si neplnilo svoje povinnosti. Nemal to vo zvyku, ale musel ich vystrašiť. Pokračoval hľadaním Amélie, ktorá práve vychádzala z komnaty Izabelly.

,,Amélia! Ako je možné, že o takomto čase nie sú pripravené raňajky!" Skričal Albert.

Amélii bolo smutno z Izabelly, tak neudržala slzy z toľkého nátlaku.

,,Vaša manželka sa necíti dobre. Musela som pomôcť jej. Mali by ste jej niekoho nájsť. Nestíham byť aj jej komorná a mať na starosti ešte kuchyňu. Prepáčte, už sa to viac nestane." Potláčala vzlyky.

,,V poriadku Amélia. Len sa upokojte. Vyriešime to. Prečo sa necíti dobre?" Opýtal sa ustarostene. Amélia mu povedala, kde ju našla ráno a aj to, že nechce nič jesť. Predostrie mu svoje obavy o tom, že sa jej môže zhoršiť zdravie.

,,Nemaj strach Amélia. Postarám sa o to osobne. Oznám mojej manželke, že s ňou chcem raňajkovať v jedálni. Nechcem počuť žiadne námietky, inak ju privediem nasilu k stolu!" Povie nahnevane Albert.

Izabella je veľmi unavená. Namietala Amélii, ale nakoniec pochopila, že bude musieť ísť na raňajky. Keď Izabella vkráčala do jedálne, tak sa Albert postavil a odsunul jej stoličku, aby si sadla. Izabella poďakuje a posadí sa.

Začali raňajkovať v tichosti a Albert svoju manželku sledoval. Prehrabávala sa v jedle a sem tam si dala do svojich úst malý kúsok jedla. Tak sa hneval na to aká je tvrdohlavá.