Markízov syn

5. kapitola

,,Čo tu chcete?" Opýtala sa Izabella. Celý deň sa k nej neozval, nepozrel sa na ňu a teraz od nej očakáva, aby si plnila manželské povinnosti?! Pre tieto myšlienky to nemohla nechať len tak.

Albert nemal náladu sa s touto ženou zhovárať. Preto si bez povšimnutia ľahol na posteľ a zatvoril oči. Izabella si nervózne sadla a neustále sa obzerala pred seba a na muža vedľa seba. Čo si predstavuje? Že si len tak ľahne a neodpovie? Izabella mala dosť svojho predchádzajúceho života, preto bola rozhodnutá, že tento život taký nebude. Už sa nebude skrývať a skláňať hlavu, to teda nie!

Albert bol prekvapený zo správania tejto ženy. Nemienil jej vysvetľovať pravý dôvod toho, prečo tu prišiel. Chcel tu stráviť istú chvíľu, aby služobníctvo nerozoberalo jeho manželstvo. A práve v ich svadobnú noc tu musí byť, či sa to Izabelle páčilo alebo nie.

,,Odpovedzte mi!" Izabella vyslovila rázne. Albert si spomenul na slová, ktoré o nej hovoril Sebastián. Hlavne tú časť o tom, že je hanblivá, lebo Albertovi sa tak vôbec nezdala. No pripísal to vínu, ktoré popíjala počas dňa.

,,Odpovedzte mi!" Izabella zopakovala svoju požiadavku. Nemienila sa vzdať. Ale nepredpokladala, že tým skúša trpezlivosť svojho manžela. Vnímal, že si prekrížila ešte aj ruky na hrudi. To ho uistilo, že nemá žiadnu výchovu, preto otvoril oči.

,,Ukľudnite sa madam a ľahnite si! Vy nie ste vôbec slušne vychovaná!" Zatiaľ pokojne odvetil.

,,Čo prosím?" spýtala sa s výčitkou v hlase. To Albertovi stačilo, aby sa posadil a pozrel na ňu. Hneď to, ale oľutoval, lebo bola očarujúca. Jej čierne dlhé vlasy obopínali jej plecia a hruď, ktorá sa dvíhala častejšie ako mala. Tým sa jej neustále uvoľňovala košieľka, ktorá odhalila jej bujné poprsie. Albert musel hlavu otočiť iným smerom, lebo už teraz mu bolo priveľmi teplo a bol vďačný za svoju ľanovú košeľu, ale hlavne za to, že nemal v tejto chvíli nohavice, lebo jeho prirodzenie by ho začalo tlačiť.

,,Madam, neviem v akej viere ste boli vychovaná. No prvú noc manželia musia stráviť spoločne v jednej posteli. A mojou povinnosťou je tu byť! No nebojte sa, nedotknem sa vás. Vôbec pre mňa nie ste žiaduca. Vaša pleť je pritmavá na dámu a nehovoriac o vašich krivkách." Albert si odfŕkol a prehliadol si ju. Izabellu tieto slová ranili, keďže aj ona chcela byť pre muža niekedy príťažlivá. Navyše jej nikto nikdy nepovedal žiadne uznanie, či lichotivé slová, ktoré čítala v knihách, ktoré jej Rose kradla z knižnice jej matky. Túto ranu neukázala na tvári, ktorú navyše hrdo zodvihla.

,,Asi vám nedávali jesť. No verte mi, že ja nie som odkázaný na to, aby som ženu prosil, aby so mnou strávila noc. Chvíľu tu musím byť a potom odídem. Otec tu má všade svojich ľudí, ktorý dohliadajú na to, aby všetko šlo podľa jeho plánu. Keď si ma nebudete všímať a robiť všetko, čo vám poviem, tak sa vám tu žiť ťažko nebude."

Albertovi sa zdalo, že sa Izabella ukľudnila. No hneď sa pokarhal za to, že jej niečo vysvetľoval. Spod postele vytiahol náhle dýku, lebo si spomenul s akým účelom prišiel do komnaty. Izabellu to vyľakalo, preto hneď skríkla, lebo si myslela, že ju chce tento muž zabiť.

Albert si pretrel tvár dlaňou, nevyslovil zbytočné slová. Dýkou si porezal nohu a pozeral ako krv pomaly steká na plachtu. Predstavil si, že tá krv mohla stiecť oveľa príjemnejšie. Pritom sa opäť uškrnul. Určite si nechcel poraniť ruku, aby hneď všetci odhalili tento jeho podfuk. Bol rád, že sa nenarodil medzi prvými dedičmi ich titulu, ku ktorým v ich svadobnú noc ešte chodili rodičia a predstavený príslušnej cirkvi, ktorý sa chceli ubezpečiť o tom, že manželstvo bude plodné a požehnať manželské lôžko.