Markízov syn

7. kapitola

Albert sa náhlil do stajte, aby si šiel zajazdiť a uľaviť jeho duši. Pridal do kroku, lebo začul ženský krik. Pred sebou uvidel Izabellu ako držala uzdu koňa z jednej strany a paholok z druhej strany. Izabella kričala, aby tú uzdu paholok okamžite pustil.

Hneď ako paholok uvidel Alberta, tak sa mu uklonil a oslovil ho. ,,Môj pane."

Albert sa pozrel na Izabellu, mala uplakanú tvár, no už neplakala. Skôr sa mu zdala, že je nahnevaná, nervózna. Prekvapilo ho ako ľahko jej dokázal vyčítať všetko z tváre. Pozrel sa na ňu len na krátky okamih, lebo odvrátila tvár. Lenže Albert potreboval jej krásny pohľad, prvýkrát túžil po jej jemnom pohľade. Uvidieť jej nádhernú tvár. Dôvodom bola jeho ubolenú dušu a pocit samoty. Musel zavrhnúť myšlienky a prinútiť sa pozrieť na paholka, aby zistil, čo sa tu deje.

,,Môžete mi vysvetliť, čo tu stvárate?"
Spýtavým pohľadom sa pozrel na paholka a potom na Izabellu, ktorá mala stále sklopenú tvár.

,,Môj pane, mylady si chcela ísť zajazdiť. Ale nechcem jej to dovoliť, lebo plním vaše príkazy. S hlbokou úctou sa mylady ospravedlňujem, že držím uzdu jej koňa a nedovolím jej vysadnúť." Paholkovi sa triasol hlas, lebo nemohol splniť želanie oboch.

Albert si vzdychol, lebo s týmto sa mu nechcelo zaoberať.

,,Pustite koňa, Izabella. A vy vezmite koňa do stajne." Rozkazovačne odvetil.

Izabella na Alberta pozrela s hnevom v očiach.

,,Idem si zajazdiť! A uzdu nepustím!" Povedala s trasúcim sa hlasom a venovala mu dlhý pohľad. V jej očiach videl bolesť. Určite ju ešte stále bolí zrada jej komornej. Je až priveľmi tvrdohlavá, preto z rukáva vytiahol to, čo jej povedať nechcel.

,,Na jazdenie nie je vhodný čas. Markíz D'este nás navždy opustil. Takže pri všetkej úcte k môjmu otcovi, pustite tú uzdu madam!" vyslovil Albert rázne.

Pozerali si priamo do očí. Jej hnev v očiach vystriedal pohľad plný ľútosti. Albert nechcel, aby ho ľutovala táto žena. Hnevalo ho, že je s ňou ženatý. Mal mať milujúcu manželku, v ktorej by našiel teraz pochopenie a útechu. Namiesto nej mal túto tvrdohlavú ženu a zaoberal sa hlúposťami ohľadom zákazu.

Izabella sa nakoniec vzdala a pustila uzdu. Paholok vzal koňa. Ostala stáť a Albert sa vybral na odchod. Izabella ho rýchlo chytila za ruku. Bol to jemný dotyk, ale napriek tomu ho to zarazilo. Izabella ho nepustila a neprehovorila až kým sa na ňu nepozrel.

,,Je mi to veľmi ľúto. Určite ste mali svojho otca rád. Ospravedlňujem sa, že ste v tejto bolesti museli ešte riešiť moje jazdenie."

Slová hovorila s veľkou nehou. Jej hlas vo ňom vyvolával nový pocit, cítil ako keby sa štiepila jeho bolesť. Nechcel pretrhnúť tento ich pocit sklamania, no pretrhla ho Izabella, keď ho pustila a odišla. Ešte dlho sa za ňou pozeral. Mohol ju vziať zajazdiť si, keď mal v pláne ísť aj on. Keby nebola taká tvrdohlavá, keby sa to netýkalo jeho zákazu a jeho plánu nevšímať si ju, ktorý neustále porušoval. No ten jej jemný dotyk, nevedel na to zabudnúť. Bol to dotyk len na jednom kúsku tela, ale cítil ho všade. Hlavne vo vnútri, v jeho ubolenom vnútri, ktoré potrebovalo takýto malý liek. Keď vysadol na svojho Maxima, na všetko zabudol.

~~~

Po stretnutí s Albertom si Izabella vyčítala to, čo urobila. Karhala samú seba. Nemala sa ho dotknúť a zadržať ho. Albertovi vôbec nezáleží na to, čo robí, ako sa cíti. Nemá ani najmenší záujem byť v jej spoločnosti. Urobila to intuitívne, vôbec nepremýšľala nad svojimi činmi. Mala zvláštne pocity, bola nahnevaná, zúfala, všetko čo doteraz prežila ju zraňovalo, preto urobila jediné, čo pokladala za rozumné a zatvorila sa do komnaty.