Markízov syn

12. kapitola

Albert pri raňajkách sedel sám. Takže sú znova na začiatku, povedal si. Ticho prerušil príchod Amélie.

,,Môj pane," uklonila sa Amélia.

,,Amélia," oslovil ju Albert.

,,Chcem vám povedať, že vaša manželka sa necíti dobre. Nechce nič zjesť a podľa mňa má horúčku. Všetko odmieta. Neposlala ma po vás, ale myslím si, že by ste to mali vedieť."

Albert hneď vyskočil zo stoličky. Keď prešiel okolo Amélie, tak jej povedal ďakujem a rozkázal, aby jej hneď pripravili vývar a čaj. Do komnaty vošiel bez zaklopania.

,,Neučili vás klopať," povedala Izabella, keď otvorila oči a Albert stál pri jej posteli.

,,Vyzeráte zle. Ihneď dám poslať po lekára." Albert hneď vyšiel z komnaty a Izabella nemala šancu protestovať.

Albert sa bál, že ju stratí. Horúčka môže byť predzvesť aj niečoho horšieho. Už včera sa mu na nej niečo nepáčilo. Vrátil sa do izby spolu s Améliou, ktorá mu podávala misu so studenou vodou.

,,Nepotrebujem lekára. Viem sa o seba postarať aj sama." Izabella zakašľala.

Albert si sadol k nej na posteľ a chcel jej priložiť obklad na čelo, aby jej trocha klesla horúčka.

Izabella ho zastavila.

,,Čo to robíte? Môže mi dávať obklad Amélia." Tvrdohlavo odvetila Izabella. 

Albert poslal Améliu preč. Chcel sám Izabelle pomôcť a odplatiť jej to, že ona pomohla jemu, keď ho zhodil kôň.

,,Nebudem vyjednávať Izabella. Urobím to sám, či sa vám to páči alebo nie!" Rozhodne odvetil Albert. 

Izabella sa nahnevala, ani teraz nemá od neho pokoj.

Albert pomaly priložil obklad na čelo a druhým jej utieral líca. Robil to veľmi nežne a opatrne.

,,Stále ste bola taká tvrdohlavá?" opýtal sa Albert so smiechom v hlase.

,,Čo je vám smiešne?" Opýtala sa Izabella.

,,Vaša tvrdohlavosť a váš nahnevaný výraz. Už si na neho začínam zvykať a musím vám povedať, že sa mi páčite, keď sa takto hneváte."  S úsmevom poznamenal. 

Izabella sa na neho pozerala nechápavo. No on sa na ňu len usmieval. Už bolo smiešno aj jej. Leží tu chorá, cíti sa zle. Kvôli nemu sa hnevá a jemu sa páči jej nahnevaný výraz! Nechápala jeho nálade, no usmiala sa na neho.

,,Myslím si, že vy ste viac tvrdohlavý." Odvetila Izabella.

,,To môže byť aj pravda, ale skôr chcem dosiahnuť to, čo si zaumienim. A navyše, aj ja som mohol požiadať Sebastiána, aby mi pomohol vyčistiť rany, ale chceli ste to urobiť vy. Tak mi teraz nebráňte sa o vás postarať. Urobím to rád." Skonštatoval Albert. 

Albert jej vymieňal obklady. Potom ju prinútil zjesť polievku, aj keď namietala. Nakŕmil ju. Lekár povedal, že to nie je nič vážne. Len prechladla. Albert sa riadil pokynmi lekára a Izabella nevstala z postele. Podával jej lieky a postupne horúčka klesala. Staral sa o to, aby pravidelne jedla a hlavne oddychovala. Nezanedbával ani svoje povinnosti, ale snažil sa byť pri Izabelle čo najviac. Zdalo sa mu, že jeho prítomnosť už prijíma oveľa lepšie. Už sa nehnevala a opätovala mu úsmev. Síce ho posielala aj preč, že sa cíti lepšie a určite má aj iné povinnosti ako pri nej sedieť, ale uisťoval ju, že je pri nej rád a nezanedbáva svoje povinnosti.