Markízov syn

3. kapitola

Koč pomaly zastavoval a Izabella tušila, že už sú na mieste. Odhrnula záclonku, ktorá ju mala chrániť pred slnkom a pred tým, aby jej vánok nezničil jej aj tak neupravený účes. Pri tom sa jej triasli ruky a dvíhal obsah jej žalúdka. Pred sebou uvidela temný hrad s mohutnou bránou, dve vysoké veže zakončené cimbúriou. Izabelle sa zdalo, že tento hrad zatieňuje okolitú krajinu svojou temnotou, výškou a súčasne aj pre ňu nepochopiteľnou noblesou. Možno by si aj chcela pripustiť, že hrad by mal isté čaro, keby sa slnečné lúče neskrývali za mračná a ožiarili tieto studené múry, ale jej vnútorný pocit jej to nedovoľoval. Cítila sa ako keby mala stúpiť do žalára, do podzemných, studených priestorov, kde slnko neuvíta celé mesiace.

Počkali kým ich prídu uvítať, aby mohli vystúpiť z kočiarov. Jej komorná ju musela ťahať z koča, keďže nohy jej úplne stŕpli od toľkého sedenia. Vítal ich usmievavý mladý muž s blond vlasmi. Izabella hneď odhadla, že mohol byť v jej veku, možno o trocha starší a tiež, že je pravdepodobne majordóm tohto panstva, no o tom pochybovala, lebo sa jej zdal veľmi priateľský a až priveľmi usmievavý. Na nádvorí sa im predstavil ako Sebastián, komorník mladého pána. Izabella si vydýchla, lebo Sebastián vyzeral veľmi sympaticky, to značilo aj to, že jej snúbenec nemôže byť až taký hrozný, keď si vybral príjemného komorníka. Ale hneď túto informáciu aj vylúčila, lebo jej snúbenec má možno brata. Opäť jej prišlo smutno, lebo keby svojho budúceho manžela poznala, tak by túto informáciu aj mala. Ako mohla veriť ľuďom, ktorí sa považovali za jej rodičov? Ako mohla naivne veriť, že si sama bude môcť vybrať manžela?

Odviedli ju do prekrásnej komnaty na hornom poschodí. V strede miestnosti bola obrovská posteľ s vyrezávanými kvetmi a baldachýnom na vrchu. Zvedavosť ju hnala k oknám, ktoré boli v komnatách vybavené postrannými lavicami, aby sa šľachta mohla kochať výhľadom na vlastné panstvo. Za hradom boli krásne lesy, lúky, pastviny, na ktorých boli zvieratá. Hneď sa chcela rozbehnúť po lúke a odviazať tie temné reťaze obtočené okolo jej tela, ktoré cítila pri pohľade na chladné múry hradu. Jej premýšľanie prerušilo zaklopanie na dvere. Po hlasnom ,,vstúpte" do komnaty vošiel Sebastián, ktorý sa uklonil a znova sa na ňu usmial.

,,Mylady, pán hradu markíz D'este vás s vašimi rodičmi príjme vo svoje komnate. Hlboko sa ospravedlňuje, že vás neprijme v salóne, ale zdravie mu to bohužiaľ nedovoľuje. Pripravte sa čo najrýchlejšie, markíz nerád čaká. Počkám vás pred dvermi." Po týchto slovách odišiel a hneď prišla jej komorná Rose, ktorú dal zavolať Sebastián.

,,Čo sa deje Rose? Niečo ťa trápi?" Hneď sa jej opýtala Izabella, ktorej sa Rose zdala priveľmi nervózna.

,,Ty ma trápiš Bella, nič si doteraz nepovedala, už som sa bála, že si stratila reč." Rýchlo zahovorila Rose, keďže pravý dôvod jej povedať nemohla.

,,Čo ti mám povedať Rose? Cítim sa hrozne. Neviem čo mám robiť? Som zviazaná. Mám strach. Nechcem ani pomyslieť na to, do akého manželstva ma vojvoda a vojvodkyňa vnútili. Nevidela som ani svojho snúbenca, neviem ako sa volá. Čo keď ma tu bude väzniť, čo keď bude surovec? Drží ma ešte nádej, že keď ma uvidí, tak ma odmietne. Chcem to a aj to predpokladám, keďže ma o ruku požiadal jeho otec, nie on. Cítim sa zmätená. Nič príjemne tu zatiaľ nebolo, okrem sympatického komorníka Sebastiána a pohľadu na nádherné pastviny. Ale čo sa skrýva za jeho úsmevom. Vysmieva sa mi alebo je šťastný, že som tu? Neviem nič a táto neistota ma zožiera." Izabella vyjadrila to, čo prežíva, kým ju Rose upravila. Jej dlhé čierne vlasy jej zopla podľa najnovšej módy a pár pramienkov nechala voľne visieť. Sebastián ju odviedol k jej otcovi a spolu vykročili ku komnate markíza. No kde bola vojvodkyňa? Nemala čas nad tým premýšľať, lebo srdce jej začalo zrazu divoko biť. Doteraz si ani neuvedomila, že tam môže byť aj jej snúbenec.