Markízov syn

4. kapitola

Nič sa nemá stať z prinútenia, nič sa nesmie urobiť na rozkaz, lebo čo sa musí, to človeka dusí. To, čo má byť pre dušu človeka potešením, je pre neho opakom a zrazu sa toho desí.

A presne takéto pocity ovládli ráno Izabellu, ktorá nechcela vstať z postele a nie to sa ešte pripravovať na sobáš. Svoje meravé telo si osviežila v kúpeli, ktorý si mala dopriať už večer. Po kúpeli do jej komnaty vošla vojvodkyňa, matka Izabelly, ktorá pomáhala Rose s prípravou nevesty. Izabella nechápala, čo v komnate robí jej matka, lebo za celý jej život pri nej nebola ani raz. Izabella si nestihla obzrieť ani šaty a Rose ju náhlila, aby si sadla a mohla ju učesať. Jej matka sedela pri okne a keď Rose odišla, tak pristúpila k dcére. Chytila ju za ruky a celú si ju obzrela. Izabella mala na sebe hodvábne šaty modrej farby , ktorá symbolizovala čistotu a nevinnosť. Dlhé zvonové rukávy, dlhá široká sukňa a šnúrovanie na chrbte zdôrazňovali eleganciu strihu. Vrchnú časť živôtika mala obšitú zlatom. Vlnité dlhé čierne vlasy mala rozpustené po pás a vo vlasoch zapletené kvietky s perlami.

,,Dcérka, si nádherná. Takúto krásnu som ťa ešte nevidela." Rozplývala sa nad ňou matka. Izabella chcela začať, že kedy ju videla pekne oblečenú, ale ovládla sa.

,,My s otcom ti chceme darovať tento šperk ako svadobný dar." Vojvodkyňa jej ho ukázala v drevenej krabičke a potom jej ho pripla na krk. Izabella uznala, že bol nádherný. No pochybovala, že jej ho dávali ako dar, skôr chceli ukázať bohatstvo ich rodiny. Izabella sa konečne mohla vidieť v celej svojej kráse. Musela uznať, že krajšie šaty by si ona sama ušiť nedala. Usúdila, že látka bola určite drahá, lebo sa v nej cítila príjemné, no keď si spomenula na aký účel boli, tak to príjemné skončilo. Hneď si povedala, že musí poďakovať Rose, že práve tieto šaty jej dala ušiť do jej garderóby, keď sa pripravovali na sezónu do Londýna.

,,Dcérka, uvidíš, že budeš šťastná. Viem, že si chcela ísť do Londýna a sama si vybrať manžela, možno spoznať nejakých mužov, ale okolnosti všetko zmenili. No ver mi, že by sme neurobili nič, čo by ti mohlo ublížiť alebo raniť ťa. Už len to, že sme ti sľúbili, že si vyberieš manžela sama bola veľká výnimka. No ako každá žena sa aj ty musíš podriadiť spojenectvu dvoch rodín pre zachovanie mieru." Vojvodkyňa hovorila priamo a vyrovnane, aj keď celú pravdu jej nepovedala. Izabella si myslela, že zle počuje. Nepáčila sa jej táto faloš a minúty, ktoré trávila jej matke v tejto komnate navyše. Len sa chce ukázať aká je matka. Vydedukovala Izabella. Jej nahromadený hnev z predošlých dní opäť vyvrcholil a skríkla.

,,Dosť! Nebudem to počúvať. Toto klamstvo, túto faloš! Ako ma môžete nazývať dcérou? Obaja budete len radi, že ste ma poslali preč, že ste so mnou nemuseli ísť do Londýna, aby ste sa náhodou za mňa nehanbili. Pochybujem, že vôbec niekto vie o mojej existencii. Už sa nemusíte báť, že ma náhodou stretnete. Sľúbili ste nemožné, ale už nie som taká naivná, že by som vám ešte niečo verila. A teraz choďte preč. Chcem byť sama." Izabelle sa tlačili slzy do očí, preto odvrátila pohľad od matky. V jej očiach bolo vidieť, že ju moje slová zraňujú, ale prečo?

,,Krivdíš mi dcérka." Potichu povedala vojvodkyňa. Keby sa Izabella otočila, tak by v očiach svojej matky uvidela ako ju jej slová ranili. ,,Budeš mi veľmi chýbať. Nebudem sa vedieť dočkať, kedy prídete s Albertom do Londýna, aby som vás mohla prísť navštíviť. Budeme sa vídať na plesoch a báloch. Budeme môcť dohnať čas, ktorý sme stratili."

Izabella si myslela, že sa jej matka úplne pomiatla. Toto bol ich najdlhší rozhovor a jej matka plánovala niečo viac. Nechápala prečo jej dávala mylnú nádej, keď sama vedela, aká je skutočnosť.