Markízov syn

10. kapitola

Milí čitatelia. Pred nami je 10. kapitola tohto príbehu. Neprihovorila som sa Vám, ale teraz to naprávam. Som veľmi rada a vďačná, že ste prišli až tu. Nepredpokladala som, že príbeh zaujme, ale som nesmierne rada, že si našiel u Vás miesto. Dúfam, že nie sú pre vás pridlhé kapitoly a nevadí vám, že sa rozpisujem.
Stále mi dodávate silu písať ďalšie a ďalšie kapitoly. Aj keď mám predstavu o tom ako bude príbeh nasledovať, no nikdy neviem ako to mám napísať, aby vás to zaujalo. Ďakujem za každý jeden hlas a prečítanie, ktoré ma posúva ďalej😊. Poďme sa už pozrieť ďalej a vráťme sa k príbehu.

********

Izabella vstala skoro ráno, aby bola pripravená na príchod lady Sophie. Chcela na ňu urobiť dojem a získať si jej priateľstvo. Po odchode Rose sa nemala s kým zhovárať. Amélia je slušné dievča a je rada, že ju má pri sebe, ale nechce jej vylievať svoje srdce, lebo jej neverí a pravdepodobne ani nebude. Má pochybnosti o jej lojalite k nej. Nebude už viac slepo dôverovať nikomu zo služobníctva, lebo sa dajú rýchlo odkúpiť a podplatiť. Zišla do kuchyne, v ktorej sa pripravovali raňajky. Poslala raňajky Albertovi do komnaty. Nechcela, aby vstal z postele a ona si chcela vychutnať raňajky v jedálni. Ešte v to ráno šla za majordómom oznámiť mu, nech jej dá okamžite vedieť, keď príde lady Sophie alebo nejaká správa od nej. Potrebovala si vytvoriť postavenie v tejto hromade kamenia, aby sa jej tu ľahšie žilo a aby služobníctvo videlo, že od včerajšieho dňa rozhoduje o tom, aby chod domácnosti správne fungoval. 

Po rannom modlení v kaplnke sa vybrala raňajkovať a krátko po tom, čo dojedla, tak majordóm ohlásil príchod lady Sophie. Izabella ju privítala na nádvorí, tak ako kázala etiketa. Mala taký vnútorný pocit, že si budú veľmi blízke. Možno len po tom túžila a preto sa tak cítila. 

Kým Izabella vítala svojich prvých hostí, tak Albert vstal z postele len so Sebastiánovou pomocou, lebo ho bolelo celé telo. Už dávno na neho čakali raňajky na stolíku, ktoré mu priniesla Amélia. Potešilo ho, že na neho Izabella myslela a veril, že si to tým včerajším večerom veľmi nepokazil. A táto maličkosť bola v živote Alberta veľkou vecou. Rád by stál vedľa Izabelly a vítal Sophie. Zároveň sa trápil nad tým, že ho Izabella neprišla pozrieť. 

Z kočiara vystúpila usmievavá dáma. Bola nižšej výšky, akú mala Izabella. Mala plavé kučeravé vlasy. Vedľa nej stál asi jej manžel. Mal blond vlasy, bol od Sophie oveľa vyšší a neusmieval sa. V tvári mu videla napätie. Izabelle pripomenul kamenný výraz svojho manžela. Hneď sa im uklonila a predstavila sa. Nepoužila svoje nové formálne oslovenie, ale predstavila sa len ako Izabella. Zároveň sa ospravedlnila, že ich nemohol privítať aj Albert. 

Lady Sophie hneď k nej pribehla a objala ju. Takýto prejav neočakávala, ale objatie jej opätovala. V jej očiach videla malé plamienky, ktoré boli obklopené šibalskými očami.

,,Nemusíš ma volať lady. Hovor mi prosím Sophie. Nemám rada tieto oslovenia medzi príbuznými. Som veľmi rada, že ťa spoznávam Izabella." Venovala jej úsmev a čakala akú reakciu v nej vyvolá. ,,Verím, že ťa takto môžem oslovovať. Aká som šťastná, že sa Albert konečne oženil. No som smutná zo straty svojho strýka. No dosť nostalgie. Chcem ti predstaviť môjho manžela Ernesta."

Táto žena mala priveľa energie a ešte vyššiu rýchlosť hovorenia ako dokázala vyslovovať slová z úst. Povedala to takou rýchlosťou, že Izabella nestíhala všetko vnímať a už ju ťahala k svojmu manželovi a deťom. Dvojičky boli roztomilé. Mali kučeravé vlásky po obidvoch rodičoch a smelosť pravdepodobne po matke. Hneď sa rozbehli k Izabelle a objali ju. V srdci jej začal horieť malý plamienok a rozohrieval jej vnútro. Už dávno necítila taký nádherný pocit.