Dragon Blood

Kapitola 81

Aurora stála pri dverách balkóna, rukou sa istila o ich rám. Kov pod jej rukou syčal a rozžeravil sa do biela. Stenou sa ako pavučina rozliezali praskliny.

Celá vila sa triasla v základoch, odzrkadlujúc jej emócie.

S každým trhaným nádychom prišiel otras. Naberali na sile.

Ako dlho by tu musela len takto stáť, aby sa honosný dom preboril do seba a zhltol svojich obyvateľov.

Myšlienka že len obyčajné tehly mali mať tú poctu ju privádzala do šialenstva.

Nie, zaslúžili si poriadnu smrť. Pomalú, bolestivú.

Do jej zorného poľa vošiel muž. Hneď ako ju uvidel, hrôzou stuhol na mieste.

Aurora videla iba jeho siluetu. Aj tak vedela že je to on. Cítila jeho pach, krv jej manžela čo sa neúspešne snažil zmyť.

Jej sebakontrola visela na pavučinovom vlákne. Stačil najmenší záchvev a praskne.

,,Vaša Výsosť, čo vás privádza do môjho domova v takejto neskorej hodine?" spamätal sa a hral to na nevinného.

,,Ty veľmi dobre vieš čo," precedila cez zuby.

,,Ten človek si nezaslúžil takú poctu, vládnuť nám. Spravil som čo bolo správne," odhodil masku a priznal sa.
,,Len si zbalím veci a vypadnem z tohto kráľovstva raz a navždy. Taký je môj trest, či nie?"

Aurorina mágia sa zdvihla ako prívalová vlna. V ušiach jej hučalo. Moc ktorá jej kolovala telom jej bola dôverne známa, aj tak však pôsobila akosi cudzo.

Vyhnanstvo?! TO považoval za svoj trest?

Ulica vonku praskla.

,,To je príliš mierne na niekoho ako si ty! Nezaslúžiš si moje milosrdenstvo!"

,,Nedokážeš dať skutočný trest! Všetky tresty čo dávaš sú príliš mierne! Si príliš dobrosrdečná a veríš že sa každý zmení k lepšiemu. Čokoľvek si vymyslíš, nebojím sa o svoj život."

Mal pravdu. Tým väčšmi ju to rozzúrilo. Bola príliš dobrá a ľudia toho zneužívali. Muselo to zájsť až sem aby si to uvedomila?

Jej sebaovládanie prasklo.

Usmiala sa. ,,Tak ako myslíš. Vlastne je to spravodlivé. Ty si siahol na moju rodinu. Tak teraz sleduj čo spravím s tvojou."

Svet sa zakrútil a keď sa znovu ustálil, stála v osvetlenej hale. Steny boli popraskané, obrazy spadnuté na zemi a schodisko vykrivené.

Ten muž, jeho meno jej uniklo z hlavy, kľačal spútaný pri jej nohách. Triasol sa, stekal po ňom pot, jeho svetlozelená koža nabrala sivý nádych.

,,Prosím, už dosť!"

Jeho manželka a dospelý syn sa metali v bolestiach na zemi. Oči mali vyvrátené, z úst im tiekla pena a mramorová podlaha sa pod nimi sfarbovala do červena.

,,Nikdy to nebude dosť! Za to čo si mi spravil nič nebude dosť!" Aurora zavrčala a jeho syn vykríkol od bolesti.

Aurora chlapca dvihla do výšky. Mohol byť iba a pár desaťročí mladší od nej.

Tam kde sa ho dotkla sa jeho koža vzdula a začala sa šúpať dolu, odhaľujúc mäso a šľachy pod ňou.

Vresk sa ozýval celým domom. Vonku zavyli psy.