50 Days of life

Day 12

Dnes ma čakalo moje prvé ožarovanie.

Je to proces, ktorý sa vykonáva pri rakovine.

Môže vám ju zastaviť úplne, alebo len čiastočne.

Kedže ja ju mám v celej mojej kostre, dokáže mi iba predĺžiť život.

Bez nej by som mohol zomrieť do dvoch týždňov v obrovských bolestiach.

Niežeby som teraz bolesti nemal. Sú priam neznesiteľné. Do celého tela mi vystrelí silná a bodavá bolesť. Je tak intenzívna, že ma celého skrúca a ja nemám šancu ani normálne rozmýšľať.

Začína ma bolieť, keď dlho stojím alebo sedím. Aj pri ležaní mám problémy.
Ukrutne ma bolí chrbát.

Preto potrebujem chemoterapiu. Aspoň sa pokúsi o to nemožné, v ktoré ja neverím.

Keď nad tým tak rozmýšľam, ešte keď mi rakovinu nezistili, nemal som takéto stavy.

Nebolo mi najlepšie a slabý som bol, ale necítil som niečo, ako teraz.

Možnože je to iba ľudské podvedomie, ktoré sa bojí smrti.

Možnože keby nejdem k doktorovi, bolesti nemám ale tým, že mi to zistili ich zrazu mám.

Alebo je to proste iba svinstvo, ktoré vás zožiera z vnútra a ja sa proti nemu nedokážem ubrániť.

Sestrička ma upozornila, že rakovina, ktorá sa nachádza v kostiach je vraj najbolestivejšia.

Zatiaľ to môžem odsúhlasiť.

Neprešli ešte ani dva týždne odvtedy, čo mi ju diagnistikovali a ja mám pocit, akoby som mal už čochvíľa odísť.

Ale niečo je somnou inak.

Mal som taký pocit už aj predtým, no vtedy som mal asi podvedomú istotu, že za svoju smrť budem môcť sám.

Teraz je to iné.

Teraz neviem, kedy zomriem.

Dni sa mi skracujú a ja netuším, aký je ich počet.

Mení sa to každou minútou, kedže rakovina je taká.

Tá nevedomosť ma priam desí.

Je to divné?

Ja, Park Jimin, ktorý sa chcel tak dlho zabiť sa bojí smrti.

No ja sa nebojím smrti samotnej.

Ja sa bojím toho dňa, kedy to príde.

Dnes bolo skutočne chladné počasie. Na zemi sa plazila námraza a stromy pomaly začínali strácať listy.

Karen s Markom ma viedli k autu a odtiaľ rovno do nemocnice.

Obaja boli bledí a karen si celú cestu skúsavala spodnú peru. Mark si klepkal po volante a vyzeral, akoby bol z blázninca a mal každú chvíľu dostať záchvat.

Obaja boli vyvedení z mieri, že ich adoptívny syn ide brať chemikálie a otravovať sa pomalšie, akoby ho otrávila jeho choroba.

Po príchode do nemocnice nás sestrička ihneď vzala k sebe.

Posadila ma na stoličku a podala mi malý plastový pohárik s nejakou tekutinou.

"Treba to vypiť."
Prikázala .

Ja som sa začal viac klepať.

Netušil som, čo to je a čo to so mnou spraví.

Viem, že sa to má vypiť na to, aby sa vám to dostalo do tela a aby vás mohli ožarovať, no predstavoval som si to inak.

Vlastne ja ani neviem, ako som si to predstavoval.

Všetko to tu bolo také iné.

Mal som dlhé roky tak stály stereotyp, že niečo takéto ma nútilo rozmýšľať nad tým, že je to so mnou naozaj zlé.

Nechcem byť tu.

Nechcem to piť.

Chcem sa iba vrátiť do mojej izby a pozerať sa von oknom.

Chcem rozmýšľať nad mojím smutným životom a byť sám.

Chcem robiť nové čiarky na stenu, chcem sa hádať s Markom a Karen o jedle, chcem robiť čokoľvek, len nechcem byť tu.

Nechcem si pripustiť fakt, že sa so mnou dejú veci, aké sa dejú.

Všetky činnosti, čo som vtedy nenávidel by som robil radšej.

Moje rozklepané ruky chytili pohárik a priložili si ho k perám.

Pomaly som začal piť. Bolo to horké a umelé. Cítil som, ako sa mi tá chemikália pomaly dostáva do tela.

Moje oči sa začali naplňovať slzami.

Tak strašne som sa bál.

Strach začal s mojom telom robiť veci, ktoré som dovtedy nepoznal, no zároveň to bol tak strašne známy pocit.

Som zmätený.

Celý čas som iba zmätený.

V hrdle sa mi robí obrovská hrča a ja sa zdržujem, aby som neodpadol.

Aby som nezačal kričať.

Aby som nevydal hocijakú emóciu na povrch a aby som iba zostal vážny.

No ono je to kurva ťažké.

Vošiel som do miestnosti s nejakým prístrojom.

Bolo tam lôžko a akoby oblúk, cez ktorý to bude prechádzať.

Opatrne som si ľahol na spomínané lôžko a zatvoril oči.

Už som sa ani necítil tak slabý, ako bezmocný.

Bezmocný urobiť čokoľvek so svojim telom.

Neviem povedať, koľko to trvalo.

Udialo sa to v jednej sekunde, no akoby tá sekunda bola nekonečne dlhá.

Jediné, na čo sa viem teraz sústrediť je to, že sedím v aute a mierime domov.

Ešte nikdy som sa netešil do tej hroznej budovy viac, ako teraz.

Bol som unavený.

Ani vlastne neviem, čo ma tak unavilo.

Bol to zvláštny deň. Samozrejme, musel som si ho zvečniť čiarkou na stene.

V momente, kedy som sa zvalil do postele a cítil som známe štípanie na prste, uľavilo sa mi.

Uľavilo sa mi, že som mohol opäť urobiť niečo, čo som chcel.

Že som mohol rozhodnúť ja, čo sa so mnou bude diať a mať kontrolu nad sebou samým.

Je to pekný pocit.

Často som si to ani neuvedomoval.

Vždy som sa cítil tak bezmocný a pripútaný, no v skutočnosti som bol voľný.

Až keď som tam ležal so zovretým žalúdkom som zistil, čo je to bezmocnosť.

Pomaly som prechádzal prstami po bielej obliečke zanechávajúc za sebou krvavú stopu.

Mojol som cítiť všetko, svoju kontrolu nad sebou samým.

Som voľný.

Na tvári mi sídlil spokojný úsmev.

Ani si nepamätám, kedy som sa naposledy usmieval.

Bol to príjemný pocit.

Hrial ma na tele.

Spokojnosť, tak by som vedel popísať moju aktuálnu emóciu.

Bol som spokojný nad tým, čo všetko môžem teraz so sebou spraviť.

Pokojne v tichu rozmýšľať.

To bolo to, čo som teraz potreboval.

Odpútať moju myseľ od reality a zaviesť ju do sveta mojej fantázie.