50 Days of life

Day 27

Bolo chladno. Radiátor bol žeravý. Na oknách sa vyzrážala rosa kvôli teplotným rozdielom medzi vonkajškom a vnútrajškom. Všetko nasvedčovalo tomu, že v miestnosti by malo byť až horúco, no mne bola aj tak príšerná zima.

Bolo chladno vo mne.

Nech som svoje telo pálil zvonku akokoľvek, to teplo nedokázalo prejsť do môjho vnútra. Pozeral som sa na plameň sviečky a mlčky obdivoval jeho jemnosť, v akej sa pohybuje. Rukou som ho hladkal a dotýkal sa ho. Je to niečo, čo by sa nemalo dať uchopiť, no ja som si aj tak privlastnil celý plameň a zvieral ho vo svojej dlani. Pokožka červenala a pálila, no aj tak do mňa neprešlo to teplo, ktoré malo.

Oheň má byť zdrojom tepla, tak prečo jediné, čo cítim, je to, ako mi do popálených prstov ide iba väčší chlad? Je ten ľad tak silný, že zamrazil aj ten oheň?

Spôsob, aký slabý som sa cítil pri krehnutí pod mojimi vlastnými emóciami, nenávidel som to. Nenávidím to, ako príšerne slabý som.

Pri pohľade do duše toho malého plameňa mám chuť sa mu poddať celý a jednoducho sa zaplaviť tým teplom, ktoré mi tak príšerne chýba. Topiť sa v horúčave, kým sa v nej s úsmevom neutopím a nezmiznem, ako čokoľvek, čo podľahne plameňom ohňa. Kým sa nespálim na toľko, že ma to už prestane bolieť.

Som slabý len kvôli mojim emóciám, alebo som len zúfalý, lebo nedokážem žiadnu emóciu cítiť? Chcem cítiť bolesť, chcem cítiť to, ako moja koža zúfalo kričí od bolesti, no jediné, čo sa mi plazí po tele je tá studená bezcitnosť. A prázdnota. Namiesto toho, aby ma bolela bolesť na mojom tele, bolí ma tá bezcitnosť. Tvrdo si sadla na moju hruď a rozpínajúco ma škrtí. Ani bolesť ju nedokáže uvoľniť. Ani ja.

Je mocnejšia, ako ja. Zakryje mi oči a naviguje ma, rozkazuje mojim pocitom a mojej mysli, vysmieva sa mi, ako slabo pri nej vyzerám. Napriek tomu, že žije vo mne, nedokážem ju zabiť.  

Moje telo som zbavil oblečenia a pomaly vstúpil do vane. Vo chvíli, kedy sa moja nahá pokožka stretla s ľadovým povrchom, moje pľúca si upokojujúco vydýchli.

Pustil som vodu a jej teplotu nastavil na najhorúcejšiu.

Ostré kvapky dopadali na moju pokožku, obalili ma a snažili sa ovládnuť moje telo, pálili ma dovtedy, až kým moje telo nesčervenalo, no v tej istej chvíli mnou  znova prišla neuveriteľná zima.

Zavrel som oči a hlavu zložil na kolená. Chcem, aby to skončilo. Chcem len ticho vo svojej hlave, ticho vo svojom tele, len ticho.

Horúca para pomaly zaplavovala miestnosť. Moje oči sa zaplavili slzami, keď sa moje pľúca bolestivo sťahovali od nedostatku kyslíka. Nechal som to teplo vojsť do mňa. Nechal som sa ním dusiť dovtedy, kým moja hruď nezačala horieť spolu s mojou pokožkou.

Každé nadýchnutie bolo čoraz ťažšie. Hlava mi začala oťažievať, bola omámená tou hustou parou, ktorá sa dostávala medzi moje myšlienky a vytláčala ich, rovnako ako aj všetky iné pocity okrem horúčavy.

Hlavu som položil čo najbližšie k odtoku, aby som stihol zachytiť čo najviac kvapiek. Radšej sa nechám utopiť niečím takýmto, ako svojou vlastnou mysľou a sebou samým.

Únava prúdila mojim telom už dlhú dobu, no teraz ma tak, ako to zvykla robiť, znovu stiahla do seba a pohltila ma skôr, ako som s ňou stihol bojovať.

Voda naďalej dopadala, myseľ naďalej kričala a telo sa naďalej triaslo od snahy nezlomiť sa. Ja som sa snažil nezlomiť. Ešte musím vidieť mamu a ocka. Aspoň dovtedy im nemôžem dať už ani o dôvod naviac opustiť ma. Aj keď ani ja sám nevidím ani jeden, prečo by mali ostať.