50 Days of life

Day 19

S roztrasenými rukami som si napravil svoju čiernu čiapku na hlave.

Bál som sa.

Ani neviem čoho.

Je prirodzené, že sa bojíte niečoho nového.
Alebo v mojom prípade objavenia minulosti?
Dá sa to aj tak nazvať.

Pomaly som otvoril dvere na mojej izbe a zišiel dole po schodoch do obývačky.

Z izby nevychádzam skoro vôbec, takže buď si Mark s Karen ani nevšimnú, že niesom doma, alebo započujú kroky.
Dúfam v tú prvú možnosť.

Na nohy som si obul čierne tenisky a prehodil šušťavú budnu s kapucňou.

Otvoril som dvere a pomaly sa vytratil von. Tam som už mohol zazrieť Yoongiho.

"Nevšimli si ťa?"

"Neviem, nemali by a aj keby, je mi to jedno."

Povedal som a dal si ruky do vreciek.

"Jimin, sú to tvoji adoptívny rodičia, majú právo-"

"Musíme sa tu teraz o tomto baviť? A prestaň s tými kravinami, že sú moji rodičia a majú na to právo."

"Tak, tvojim pravým rodičom je to jedno."

Povedal a zdvihol ramená.

Ja som zosmutnel.

"Ja viem Yoongi. Nemusíš mi to pripomínať."

"Prepáč Jimin-"

"Poďme už."

Zastavil som ho a začal kráčať smerom na druhý koniec mesta. Smerom do môjho starého domova.

———————————————————

"Super... a ako sa tam chceš vkradnúť?"

Opýtal som sa Yoongiho pri pohľade na starý decký domov.

V niektorých oknách sa svietilo, alebo mali zatiahnuté závesy.

"Vidíš tamto okno v rohu?"

Povedal a ukázal okno pri plechovej sreche vedľajšej budovy.

"Je vznútra najmenej umyté a najviac zaprášené oproti ostatným.... vyzerá, ako sklad. Tam by mohli mať tie záznamy."

Povedal a smeroval k budove vedľa.

"A ako sa tam chceš dostať?"

"Každá stará budova má zozadu kovový rebrík na strechu. Vieš, taký, ako je na tom obchode, kam som ťa minule zobral. No a potom prejdeme po tej plechovej streche k tomu oknu. To z vonku niečim rozbijeme a vojdeme dnu."

"A ako chceš to všetko spraviť tak, aby si nás nevšimli alebo aby sme sa nezabili?"

"Nechaj to na mňa... mám plán."

Povedal tajomne a zaškeril sa.

"Cítim sa ako v kriminálke... už len hudba tu chýba."

Povedal som posmešne a s obavami sa zahľadel na okno, do ktorého sme sa mali dostať.

"Môžem ti pustiť aj tú hudbu."

Povedal a začal si vyťahovať telefón

"Yoongi prosím ťa, prestaň robiť kokotiny a normálne tam vylezme skôr, ako si nás niekto všimne."

"Dobre starček."

Odvrkol a  obišiel vedľajšiu budovu. Bola tak o polovicu nižšia, ako ten decký domov.