50 Days of life

Day 8

"Jimin, to ty si rozbil ten vzácny tanier?" Ozval sa po dome otcov mohutný hlas.
"Prepáč tato, chcel som ti na ňom uvariť večeru" povedal som skleslo a potichu.
"Jimin toto už nieje hra doriti!" Zrúkol na celý dom.
Rezkým krokom ku mne prešiel a chytil ma za tričko.
"Ty zasran! Dostávaš nás do biedy! Nemáme už ani cent a ty sa tu ideš hrať s drahými taniermi?! A tebe už úplne hrabe! Ako môžeš byť taký dementný!" Kričal mi rovno do tváre popri tom, ako so mnou trhal.
"Prepáč tato" povedal som a ucítil svoje prvé slzy na mojich lícach.
"Čo zas vrieskate?" Opýtala sa mama prichádzajúca do kuchyne
"Ale tento zas niečo rozbil! A NEREV!" Zakričal a trhol mnou tak silno, až mu kus môjho trička ostal v rukách.
"Super, roztrhaj mu ďalšie tričko." Povedala namosúrene mama a odstrčila ho odomňa.
"Jimin, kedy už konečne začneš poslúchať? Kedy prestaneš byť otravný a neposlušný?!" Zvýšila hlas už aj ona a jej ruka mi silno pristála na líci. Mne sa podlomili kolená a spadol som na zem. Slzy sa mi stále valili z očí a reflexne som sa prikrčil.
"Ošklbal si nás o dôstojnosť a teraz už aj o peniaze! Kto to má s tebou vydržať!"
Kričal otec.
"Prepáčte" zašepkal som, no nemohli ma počuť. Chytil som si svoje boľavé líco a plakal.

"Jimin, haló, si v pohode?"

Trhlo ma. Zase sa mi snívala táto istá nočná mora.

Snívala sa mi často.

Odohrávala sa v období, kedy som ešte bol so svojimi rodičmi. Ani neviem, či sa niečo takéto vôbec niekedy stalo.

Nepamätám si, že by na mňa moji rodičia boli takíto nervózny. Je to asi len ďaľší výplod mojej chorej mysle.

"Jimin, vnímaš ma?"

Ozval sa opäť hlas pri mne. Patril ako inak Yoongimu. Zmätene som sa začal okolo seba obzerať. Zo včerajška si iba pamätám, ako som sa prebral, keď ma prevážali na izbu. Asi som predtým omdlel. Potom už mám okno.

"Ah, jasné, čo, prečo si tu?"

Povedal som otrávene. Bol som už na inej izbe, tentoraz sám. Nadomnou viseli rôzne krvné banky a banky s infúziou. Asi som musel stratiť aj veľa krvi. Predtým som skoro vykrvácal, teraz to nebolo inak.

Ide to rýchlejšie, než som čakal.

"No, vlastne som sa prišiel rozlúčiť. Prepustili ma už včera, no chcel som počkať, kým sa preberieš."

Prerušil moje skúmanie okolia Yoongi.

"Prečo si čakal?"

Opýtal som sa nechápavo.

"Povedzme, že som chcel vedieť, ako na tom budeš, keď si mi včera skoro zomrel na kolenách."

Povedal trochu so smiechom, no potom zvážnel. Akoby si uvedomil, že v takýchto situáciach nieje vhodné vtipkovať.

"Prosím sľúb mi, že to už nikdy viac neurobíš"

povedal smutne a pozrel sa mi do očí.

"Naser si."

Odvrkol som mu

"Nevidel si, čo sa tam dialo? Prečo som to urobil? Všetci sa zaoberáte iba tým, čo robím a nie prečo to robím."

Yoongi ostal zamyslený. Akoby práve spracúval to, čo som mu povedal.

"A ty sa niekedy nezamyslíš nad tým, prečo to robia oni? Vieš, nie všetci ti chcú ublížiť. Nech už sa v tvojej minulosti stalo čokoľvek, verím, že kvôli tomu nezatieniš aj snahu druhých"

"Lenže oni sa snažia urobiť niečo, čo je nemožné!"

"Čo je na tom také nemožné? O čo také nemožné sa pokušajú?"

Po tejto otázke som ostal ticho. Život. To je to nemožné. Snažia sa ma udržať nažive, aj keď vedia, že to dlho nedokážu.

Ťahajú to už dlho, no teraz im aj karma vracia ich priveľkú snahu. Odmenila ich mojou "prirodzenou" smrťou.

Smrťou, kedy sa moje telo zabíja samo. Vznútra. Neovládnuteľne. A s týmto už nespravia nič.

"Niektoré veci by si proste nemal vedieť"

povedal som Yoongimu.

"Alebo presnejšie nechcem, aby si ich vedel."

Yoongi vzdychol.

"Tak dobre Jimin, ako chceš. Veď je na tebe, či mi to povieš. Ale keď sa budeš potrebovať vyrozprávať, daj vedieť. Kontakt na mňa majú tvoji rodičia. A už zo seba nestrhávaj tie hadičky, tú krv potrebuješ"

povedal a ukázal na moju ruku.

Teraz mi v hlave bliklo. Táto krv nieje moja. Niekto mi ju musel dať. Mark a Karen. Ak by to bola krv od nich, prisahám, že by som sa pokúsil zasa vykrvácať. Nechcem, aby mi ich krv kolovala v žilách.

"Yoongi? A tá krv, nieje od Marka alebo Kar-"

"Kľud, je moja."

Povedal a usmial sa.

Stlačil kľučku od dverí a vyšiel von. Ucítil som už iba jemný prievan na mojej studenej pokožke.

Prečo to robíš, Min Yoongi? Prečo sa ma snažíš zachrániť. Prečo mi pomáhaš, aj keď vieš, že o tvoju pomoc nestojím? Nezachrániš ma Min Yoongi, už som padol príliš hlboko na to, aby si ma vytiahol.