50 Days of life

Day 11

Zobudil som sa s vysušeným hrdlom.

Vonku už svietilo slnko, ktoré odrážali kvapky na oknách a robili ich tak jasnejšie.

Na mojom nočnom stolíku som mal tácku s vodou, ovocím a odkazom.

Papierik som zobral a prečítal.

Stálo tam, že keď sa zobudím a bude mi dobre, mám prísť dolu do kuchyne.

Nechal som ho položený a zobral si pohár vody.
Vypyl som ho do dna.

Po mojich popraskaných a vysušených perách som si niekoľkokrát prešiel jazykom, aby sa navlhčili.

Do úst som si hodil dve bobule hrozna a jednu jahodu z ovocnej misy.

Na zemi som mal totálnu spúšť.

Rozbité veci a pozrhaný záves sa miešali s mojim premočeným oblečením.

Pomaly som vstal a vybral sa ku dverám. Tak či tak musím výsť, lebo potrebujem na záchod.

Akonáhle som vošiel do kuchyne, naskytol sa mi pohľad na Karen, Marka a Yoongiho.

Sedeli za stolom a obedovali.

Počkať, to už je obed? 12:30. Aha super, aspoň budem mať ten deň kratší.

"Ahoj Jimin, ako ti je?"

Opýtala sa Karen a stavala sa od stola.

Mierila ku mne a ja som ju spražil nepríjemným pohľadom.

Zastala tesne predomnou a pozerala sa na moju tvár.

Chcela sa ma dotknúť, videl som to, no nemohla.

Nedovolil by som jej to.

Včerajšok má aspoň jednu výhodu.

Nebudú mi robiť veci, ktoré nechcem, lebo sa budú báť, že si niečo spravím.

A po tom, čo videli na tej stene vedia, že som naozaj schopný čohokoľvek.

"Si bledý, musíš sa ísť najesť."
povedala a sklopila zrak.

Keď som sa pozrel Markovim a Yoongiho smerom, zistil som, že obaja s napätím sledovali túto situáciu.

V bruchu mi hlasno zaškvŕkalo, no ja som nebol hladný.

Nemal som chuť jesť.

"Jimin, nepovedz, že niesi hladný, lebo výtvor ozývajúci sa z tvojho brucha bolo počuť na celé hektáre."

Povedal Yoongi a zdvihol obočie.

"To, že je hladné moje telo neznamená, že som hladný aj ja."

Povedal som mu oprsklo a otočil sa na odchod.

"Jimin počkaj, zober si aspoň jablko."

Zakričal Mark.

Ja som zastavil.

Jablko neznie zle.

Neni to ťažké a je aj šťavnaté a ja mám tak sucho v ústach, že potrebujem trochu vlahy.

Jemne som prikývol a čakal, kým mi Mark hodí jablko.
Keď mi pristálo v rukách, odišiel som do izby.

Sadol som si na posteľ a pozeral na jablko v ruke.

Na vonok bolo až priveľmi pekné.

No stačí doň iba zahryznúť a odhalíme jeho vnútro.

Ukážeme jeho menej peknú stránku a potom už bude ľahko zraniteľné.

Priložil som si ho k perám a odkusol si.

Tak osviežujúce.

Jablko mi nejakým spôsobom pripomína mňa.

Preto je to asi jedna s mála vecí, ktorú zjem.

Je to ako človek.

Stačí porušiť jeho vonkajšiu ochranu a dostanete sa dovnútra.

To už potom ľahko zničíte.

Ohlodávate ho postupne až dovtedy, pokým z neho neostane iba ohryzok.

Iba ten zničený a škaredý ohryzok.

Nikto už potom oň nezakopne, lebo tie najlepšie časti zničil.

Už ho stačí iba hodiť do koša.

Ja som už takým ohryzkom, no stále ma ohlodávajú.

Budú ma zožierať dovtedy, pokým sa úplne nevytratím.

Alebo sa v skutočnosti ohlodávam sám?

Je to možné.

No povedzme si narovinu, kto by chcel žiť ako ohryzok?

Ako odpad?

Ako niekto, koho nikto nemá rád?

Ešte aj s chorobou, ktorá ho zožiera a postará sa o to, aby zmizol?

Nikto.

A slovo nikto znamená naozaj nikto.

Dokonca ani ja sám.