50 Days of life

Day 24

Sedel som vo svojej izbe za písacím stolom a kreslil si.

Ceruzku som už v ruke nedržal ani nepamätám.

Kreslil som siluetu pouličnej lampy na našej ulici.

Bolo síce len popludnie, ale slnko už začínalo pomaly zapadať.

Dni sa skracujú.

Noci predlžujú.

Mám rád noc.

Fascinuje ma tá tma. Dá sa v nej dobre rozmýšľať.

Pomalé ťahy ceruzkou sa pomaly formovali do obrysu šedej pouličnej lampy vrhajúcej tieň na chodník okolo.

Celkom sa podobala na tú skutočnú.

Pozeral som von oknom na skutočnú lampu a sledoval, ako jej svetlo popri tmavnúcom slnku zosilnieva.

A zrazu klopnutue.

Pozrel som sa na okenný parapet a videl kamienok.

Kto mi do riti teraz do okna hádže kamene?

Pozrel som sa dole pod okno a stál tam Yoongi.

Pomyslel som si, že je to len ďalšia halucinácia, no ďaľší kamienok letel rovno do môjho čela.

"Au, ty idiot! Čo to do pekla robíš?!"

"Tak tam neseď ako nemý a daj mi vedieť, že ma vidíš. Nechcel som ťa trafiť, prepáč."

Povedal a zasmial sa.

"Ako ti je?"

Spýtal sa ma.

"Už lepšie. Ani si nepamätám, ako si ma vtedy odvliekol domov."

"No... omdlel si, takže si to ani pamätať nemôžeš... každopádne, myslel som si, že zasa budeš depkovať za oknom, tak som sa rozhodol ťa niekam vziať."

"Tak za prvé, ja nedepkujem a za druhé, nechce sa mi"

"Ale Jimin, nebuď lenivý... bude to sranda, ver mi. Potrebuješ trošku rozptýlenia."

"Sranda? Uvedomuješ si, že ja neviem, čo je to sranda. Nikdy som sa nezabával."

"Práve preto je čas zmeniť to."

Povedal a ukázal mi veľkú čiernu tašku, ktorú mal zavesenú na pleci.

"To je taška pre moje mŕtve telo, ak by som náhodou zas odpadol?"

Povedal som ironicky.

Yoongi iba prekrútil očami.

"Nie, je to niečo, z čoho sa teším, že som to zohnal a ty to ideš so mnou vyskúšať."

"Rozprávaš, akoby sme mali ísť robiť niečo nelegálne."

"To sa dozvieš, keď zodvihneš svoju riť a dotrepeš ju sem dole."

Absolútne sa mi nechcelo.

Nohy ma dnes celý deň boleli.

Ale niečo ma strašne lákalo ísť tam dole za Yoongim.

Ani neviem čo.

Nejaký malý kúsok vo vnútri.

A ja som sa v tejto chvíli rozhodol poslúchnuť tú malú časť môjho vnútra, ktorú to lákalo.

Bol to prvý pocit, ktorý som ucítil, keď mi to povedal.

Keď som ho tam vlastne zbadal.

A skôr, ako by mi to moje toxické myšlienky znovu vyhovorili, zodvihol som sa zo stoličky a prebehol dolu po schodoch.