50 Days of life

Day 4

"Jimin, musís niečo jesť"

"Nie, nemusím"

"Jimin, nediskutujem!"

"Prečo mi nedáte pokoj a nútite ma ku veciam, ktoré robiť nechcem?"

"Jimin ale jesť musíš. Veď sa na seba pozri! Takto nevyzerá chalan v tvojom veku"

Už od rána ma Mark s Karen nútia niečo jesť.

Veď vedia, že aj tak nič jesť nebudem, tak nechápem, načo to stále skúšajú. Mohli by si už konečne zvyknúť.

"A ako podľa teba vyzerá normálny chlapec v mojom veku?"

Odpovedal som Markovi otázkou

"No... tak ako ty nie"

"Lenže ja niesom normálny vieš?"

"Prečo by si nemal byť? Si úplne n-"

"Nie niesom! Niesom normálny. Som nechcený. Slabý. Chorý. Či už psychicky alebo fyzicky. Áno, som psychopat s rakovinou bez rodiny a domova. Toto je podľa teba normálne?"

"Jimin... rodinu máš. Aj domov máš. A niesi psychopat-"

"A čo potom som? Lebo zdravý určite nie. Teda, ak sa normálny ľudia chcú zabiť"

povedal som a ironicky sa na neho usmial.

Na toto už nemal čo povedať. Vedel, že mám pravdu.

Vedel, že tie skurvené sračky sú všetko pravda.

Je to ťažké, keď vám to niekto takto povie, no oni jednoducho musia prijať realitu takú, aká je. Skurvene chladná a nespravodlivá bez štipky ľútosti.

Už nemajú kde hľadať tú ich nádej. Žiadna tu neexistuje. Už konečne pochopili, že s ružovímy okuliarmi na ksichte jednoducho neprežijú.

"Želám vám dobrú chuť"

povedal som umelo a vstal od stola.

Stoličku som pomaly zasunul. Venoval som im ešte jeden posledný podľad a vydal sa hore do izby.

Sedel som na posteli a pozeral sa von oknom. Vonku bolo zamračené a fúkal silný vietor. Vyzeralo to, že bude každú chvíľu búrka. Listy vrážali do okna a spolu s vetrom vytvárali vo vzduchu rôzne obrazce. Typické októbrové počasie.

Rozmýšľal som.

Nad všetkým.

Nad všetkým, čo sa v poslednej dobe stalo. Prišiel som na to, že sa cítim hrozne. Viem, nieje to veľká novina, no teraz sa cítim tak inak. Vždy som sa cítil tak nejak prázdne. Absolútne nič vo mne nebolo.

No dnes to bolo iné.

Posledné dni to bolo iné.

Cítil som sa až príliš plný.

Akoby niečo na moje vnútro tlačilo. Bolo toho tak veľa, až som chcel prasknúť. Neviem, čo vo mne je, no viem jedno. Potrebujem sa toho zbaviť. Čo najrýchlejšie to potrebujem dostať preč.

Otvoril som šuflík na nočnom stolíku a vytiahol už predtým spomínaný ostrý predmet. Prešiel som do kúpeľne kde som zavrel dvere.

Sadol som si na studené kachličky. Miestnosť osvetľovala iba pouličná lampa, ktorá presvitala cez strešné okno. Celý deň je zamračené, takže aj lampy svietia celý deň.

Pomaly som si vyhrnul rukáv a naskytol sa mi pohľad na moju bielu pokožku, ktorá akoby žiadala o ďalšie ozdoby.

Nádych.

Výdych.

Priložil som čepeľ noža k pokožke a zatlažil. Keď som videl prvú krv, zatlačil som ešte viac a začal pomaly ťahať.

Jemná štípajúca čiara, z ktorej začali stekať malé pramienky krvy.

Padla na zem prvá kvapka.

Za ňou ďalšia.

A ďalšia.

Cítil som, ako s každou kvapkou odchádza kúsok môjho vnútra.

Cítim, ako sa každou jednou vytratenou kvapkou stávam ľahší.

Už viem, čo ma to vznútra tlačilo a ťažilo.

Bol to žiaľ.

Nič iné, len čistý žiaľ. Bol som špinavý, slabý a nešťastný. Prestával som poriadne vnímať. Zahmlievalo sa mi pred očami a ruky sa mi začali triasť.

Telo postupne slablo. Tak sakra oslobodzujúci pocit. Ja som neprestával. Rezal som si do ďlaších miest, nechával som, nech tie veľké neviditeľné kovové reťaze spadnú.

Nechával som, nech všetky moje vnútorné trápenia sa odplavia v každej kvapke. Už nechcem mať ani jednu kvapku. Každá ma totižto zabíja. Mám v nej jed, ktorý mi koluje v tele a ja ho potrebujem dať preč.

Potrebujem sa oslobodiť od tohto trápenia. Potrebujem zo seba dostať seba.

Cítil som sa tak ľahučko.

Ako pierko, ktoré poletuje v tom chladnom a silnom vetre vonku.

Len tak lieta po tomto chladnom svete a necháva sa unášať silou okolo neho.

Ležal som na kachličkách a pozeral pred seba. Oči ma štípali. Štípali ma moje zaschnuté slzy. Štípali ma ruky aj nohy.

Ale tá bolesť prejde.

A ja budem opäť ľahký ako to pierko.

Budem sa môcť pokojne pohojdávať vo vetre. Niekde mimo tejto planéty. Budem si môcť vytvoriť nový, vlastný a vysnívaný život bez chýb.

Niekde tam hore.

Už som sa úplne odovzdal. Cítim sa až taký ľahký, že pomaly sa začínam vznášať. Smerujem hore. K nebu. Pomaly sa mi zatvárajú oči, kde vidím tmavé neznámo.

V ňom môžem chodiť sem a tam, aj tak tam nič nevidím. Táto tma je zastávka medzi zemou a druhým svetom. Tým, kam ja už nejakú tú dobu patrím.

Som na tejto zemi ako na zlej adrese. Pomaly som úplne prepadol do tej tmy a čakal som, kedy sa dostanem odtiaľto preč.

Prestal som už úplne vnímať realitu.