50 Days of life

Day 3

"Jimin?"

Do nového dňa ma prezmenu neprebudil budík, ale hlas mojej nevlastnej "mamy"

"Jimin, si hore?"

Pýtala sa. A ja som sa už tak tešil, že sa už nezobudím.

Neodpovedal som jej. Iba som k nej zdvihol svoj pohľad a naznačil jej, že mi má povedať, čo chce.

"Vieš, s ockom-"

trochu sa zasekla, keď videla môj výraz tváre pri pomenovaní môjho nevlastného "otca"

"-ehm, no, teda s Markom sme boli v tvojej škole a... vzhľadom na tvoj zdravotný stav sme usúdili, že nebudeš musieť chodiť do školy"

Iba som nad tým prekrútil oči

"Konečne ste pochopili, že vzdelanie mi bude nahovno, keď ho nebudem mať kedy využiť?"

Vyvalil som na ňu.

Bola trochu zaskočená. Popravde, nezvyknem sa s ňou rozprávať. Iba ak jej odfrknem, že sa ma nemá dotýkať alebo podobné situácie

"Eh, no, tak sme to nemysleli... keď vyzdravieš, zase budeš musieť ch-"

"O čo vám ide? Veď sami viete, že už mi chýba iba pár mesiacov, týždňov, dní, možno už len hodín! Viete veľmi dobre, že o chvíľu zomriem!"

"Jimin... nemôžeš takto hovoriť.."

"Prečo? Veď je to pravda."

"Musíš mať nádej-"

"Ale ja tú nádej nemám a ani nechcem mať! Chcem už konečne zomrieť! 6 rokov, 6 skurvených rokov chcem zomrieť a TY to dobre vieš! Tak sa teraz nehraj na niekoho, komu to nieje ukradnuté"

povedal som jej mrazivým hlasom.

Kebyže ním dokážem vysielať malé a ostré kúsky ľadu, vyslal by som jej ich. Každý jeden kúsok, aby sa do nej zapichli a pomaly jej vytvorili praskliny, až by sa napokon úplne rozpadla.

Tak, ako sa pomaly rozpadávam ja. Moje kosti sa lámu na jemný prášok, až s nich nakoniec nezostane nič. Ani jedno zrnko.

"Jimin... ani si nevieš predstaviť, ako to bolí..."

Povedala so slzami v očiach

"Ako bolí to, že jeden úžasný a vínimočný chlapec, ktorého ľúbiš a dala by si mu celý svet, si neváži života. Neuvedomuje si, že už to nikdy nezažije."

"Ja si to uvedomujem. A ani to nikdy zažiť nechcem. A keby si ma tak veľmi ľúbila, nechala by si ma zomrieť už dávno"

povedal som s kamenným výrazom

"Nenechala pre tvoje dobro Jimin...
hádam si to uvedomíš skôr, ako bude neskoro"

povedala a vydala sa ku dverám

"Nemám si čo uvedomiť!"

"Veď uvidíš"

boli jej posledné slová predtým, ako zavrela dvere.

"Nenávidím ťa.
Nenávidím ťa!
Tak strašne vás nenávidím!
Oboch!
A najviac nenávidím seba! Počujete?! Nechcem tu byť! Som len odporný slaboch!
Nula!
Nikto ma nechce! Ani oni nechceli!"

Kričal som popri silnému plaču. Ťahal som si vlasy, plakal a kričal. Rozškrabával som si ešte nezahojené rany po rezaní na rukách. Škriabal som si celé telo. Celé škaredé bledé telo.

Moje slzy sa začali miešať s krvou.

Jemné pramienky stekali po mojom tele a pekne sa rozpíjali na sivej plachte moje postele.

Moje červené unavené oči ma rezali.

Štípalo ma celé moje doškriabané telo.

Ukrutne ma bolela celá moja kostra.

Cítil som každú jednu kosť, ako sa mi láme na jemné kúsky. Celé moje telo ma bolelo. Bol som tak strašne slabý. Už som ani nevládal držať sa na nohách. Nevládal som rozmýšľať.

Nevládal som existovať.

Ľahol som si do zakrvavených perín a cez slzy som sa pozrel na stenu za mnou. Na všetky tie krvavé čmuhy. Za každou jednou čiarkou sa skrýva neuveriteľné množstvo bolesti. Či už fyzickej alebo psychickej.

Bolela ma hlava z tých všetkých myšlienok.

Bolela ma duša, ktorá bola uzamknutá v mojom tele.

Po stenách môjho tela sú umiestnené veľké pichliače. Čím viac sa moja duša snaží opustiť steny môjho tela, čím viac do nich naráža, tým viac sa reže. Už je úplne vyslabnutá a doničená.

Už sa drží len na vlásku. Už nemá silu existovať. No pokým nezomrie moje telo ako prvé, nemôžem vypustiť ani dušu.

Moje oči boli čím ďalej, tým ťažšie. Nevládal som už nad tým ani rozmýšľať. Prešiel som rukou po špinavej posteli a zakryl sa. Aspoň nachvíľu chcem ísť preč z reality. Z tejto krutej reality.

Zavrel som oči a nechal sa preniesť do môjho vlastného bezchybného sveta.