50 Days of life

Day 23

Jemné pípanie...

Postupne zosilnelo.

Ja som otvoril oči a chvíľu čakal na prisbôsobenie si na silné svetlo.

Bol som v nemocnici.

Zas a znovu.

Kedysi mi toto miesto prišlo, ako odpútanie sa od monotónnosti mojej izby, ale teraz...

Cítim tu tak divný zápach, ktorý som predtým necítil.

Alebo som ho možno ignoroval.

Alebo tu možno žiadny zápach nieje a cíti ho iba moja myseľ.

Pomaly som začal rozoznávať hlasy okolo mňa.

Mal som iba privreté oči, no napriek tomu som vedel rozoznať siluetu Yoongiho, Karen a nejakej sestričky.

"Nieje to dobré madam... Jiminov stav sa zhoršuje. Našli sme už nálezisko rakoviny... vyskytla sa mu v prostate. Odtiaľ potom púšta metastázy do kostry. Keď sme si zobrali do úvahy jeho stav končatín, ani ten nieje dobrý. Nalomila sa mu jedna platnička a takto to už pôjde len do horšieho, kedže ich má jemnejšie, ako prach. A jeho dolné končatiny, čiže nohy sú na tom najhoršie. Má úplne tenkú písťalu a ihlicu sme ledva videli na rengene... stehenná kosť je z nich najlepšia , no aj ona je v dosť zlom stave... kosti sa mu postupne akoby vstrebávajú, alebo ich rozožiera rakovina. Nechcem maľovať čerta na stenu, ale je dosť možné, že o pár týždnov, ak nie dní skončí Jimin na vozíku."

Nedokázal som to počúvať.

Bolo toho dosť, no sestrička aj tak neprestávala rozprávať.

Mne z oka ztiekla prvá slza.

Tak strašne to bolelo.

Akoby tie putá, ktoré vás držia boli ešte aj otrávené... a ten jed vás zabíja čím ďalej, tým viac.

Vyhľadal som Yoongiho pohľad, ktorý sa na mňa s ľútosťou pozeral.

Videl, že som hore, no aj tak nič nepovedal.

Len sa na mňa jemne usmieval.

Ale počkať...

Yoongi predsta nevie, že mám rakovinu.

Mnou prešla vlna nepríjemného pocitu.

Rýchlo som si zakryl ústa, aby som nezačal kričať.

Nemohol o tom vedieť.

Nie dnes.

Nie teraz.

Nie takto.

"Jimin, Jimin, si vporiadku?"

Spýtal sa ma Markov hlas.

Ale veď...

Marka som v izbe predtým vôbec nevidel.

Bola tam iba Karen a Yoongi, nie?

Otvoril som oči a všimol som si nechápavých pohľadov Marka, Karen a sestričky.

Ale veď tam stál Yoongi...

Bol tam, však?

"Kde je Yoongi?"

Opýtal som sa potichu.

"Neviem, asi šiel domov, po tom, čo ťa priviedol domov v bezvedomí sme ťa hneď zobrali sem..."

Ja som nechápal.

Ako je možné, že som ho videl?

Alebo to je iba moja chorá myseľ?

"Jimin, kde si včera bol?"

"Mark, teraz ho nechaj, potrebuje oddych."

"Bol som..."

Pomaly som začal.

Oni iba zbystreli a napäto počúvali.

Samozrejme, že som im včera nepovedal, kam idem.

Nepotrebujú to vedieť.

"Bol som na mieste, kde som sa cítil dobre... bol som konečne voľný."

Povedal som ťažko a usmial sa.

No nebol to spokojný úsmev.

Bol to úsmev plný jedu.

No aj tak som sa na nich usmieval.

Pozeral som, ako sa im pomaly dostáva pod kožu a otravuje ich.

Ako im robí ťažkosti...

Zrazu som chcel viac.

Mal som nutkanie niekoho chytiť a zovrieť.

Postupne sa pozerať, ako jeho koža pod mojimi rukami naberá mŕtvu farbu, až začne presakovať krvou.

Akoby som všetku energiu z neho zobral do seba a cítil...

Chcem vedieť, aký je to pocit prebrať kontrolu nad niekoho životom.

A pomaly ho ukončovať...

...
...
...

Odišli.

Ostal som iba ja sám.

Pozeral som sa von z okna a rozmýšľal som, prečo som taký sám.

Bolo to kvôli tomu môjmu pohľadu?

Tak čo by robili, keby som niekomu ubližoval...

Ostal by som sám?

Ale ja som nikomu nikdy neublížil...

Iba som nad tým rozmýšľal.

No aj tak som ostal sám.

Prečo musím byť stále tak kurva sám?

Potrebujem ich otravné otázky, potrebujem mať nutkanie im ublížiť, skrátka potrebujem cítiť ich prítomnosť...

No ako im to mám povedať?

Vždy, keď je niekto so mnou ho žiadam, aby odišiel...

A oni nepochopia, že chcem pravý opak.

Aj keď ich nechcem mať pri sebe.

Potrebujem cítiť to nechcenie... potrebujem, lebo cítim, že mi niečo vadí.

Naozaj mám iné zmýšľanie, ako iní...

Naozaj som tak strašne pometený.

Ale kto by sa nepomiatol z takých myšlienok, aké mám ja?

Kto by netrpel pri tom, čo zažívam ja?