50 Days of life

Day 2

Zobudil som sa do zamračeného, pochmúrneho a upršaného dňa.

Včera som po príchode domov nič špeciálne nerobil. Zavrel som sa do izby a tam som rozmýšľal popri pohľade na dážď. Nič neobvyklé.

Robievam to každý deň. Učeniu som nevenoval ani jednu sekundu môjho už aj tak príliš dlhého a nudného života.

Áno, aj dnes mám školu. Kalendár ukazuje Pondelok. Ja z toho nerobím drámu, je to deň, ako každý iný, len má iný názov. Pre mňa sú všetky dni úplne rovnaké. Dokonca niekedy ani neviem, aký je dátum.

Skrátka vstanem, idem do školy, lebo musím, tam som len vo svojej lavici a s myšlienkami sledujem okolie vonku. Robím to doslova celé vyučovanie. Nevnímam, ani kedy je prestávka. Iba keď škola skončí.

Potom idem v tichosti domov. Nemám to ďaleko od školy. Doma sa znovu zavriem do svojej izby, kde robím...
vlastne znovu nič.

Hovorím, že celý život je len jeden nudný kolobeh. Skrátka prežívanie.

"Dobré ráno Jimin"

pozdravila ma Karen, keď som prišiel do kuchyne. Ako vždy som jej vetu odignoroval a mieril rovno do chodby, kde som sa začal obúvať

"Jimin prosím, poď niečo zjesť. Spravila som ti švédske stoly... také menšie, ale predsa len"

nervôzne sa zasmiala a ukázala na stôl plný jedla.

Nemal som chuť jesť.

Jedol som málokedy.

Nepotreboval som to.

Načo.

Veď aj tak ma už dlho nebudú živiť.

Opäť som ju odignoroval a obul sa. Vzal som si kľúče a odišiel s domu. Počul som za sebou ešte Markov hlas, no neriešil som to.

Škola bola taká, ako vždy.

Cesta domov taktiež.

Po príchode domov som ucítil vôňu obeda, ktorý práve Karen varila. Naplo ma. Nemohol som na jedlo ani len pomyslieť.

V nemocnici som musel niečo zjesť, ešte pred tými vyšetreniami. To bolo tak pred 3 dňami. Ešte mi to postačí na ďalšie dva.

Zhodil som tašku do mojej tmavej izby. Bola to klasická izba so šedými stenami a čiernym nábytkom. Prešiel som oproti do kúpelne, kde som si umyl ruky.

Pri pohľade na svoj odraz v zrkdle sa mi chcelo plakať. Veľké čierne kruhy, alebo až vačky na bielej pokožke pod očami. Červené uslzené oči s červenými žilkami. Vychudnutá kostnatá tvár. Nechutná slabá bytosť.

Nenávidím sa.

Tak veľmi sa nenávidím.

Rukami som si zašiel do vlasov. Trochu som sa za ne zaťahal.

Bol to tak skurvene príjemný pocit.

Zaťahal som viac.

Viac.

Ešte viac.

Potom som začal šklbať. Nechcem mať už ani kúsok z nich. Z úst sa mi vydral prvý vzlyk a slzy sa mi začali kotúľať po tvári.

Stekali po celej mojej tvári a kvapli dole až na podlahu. Pár z nich sa zachytilo na mojich úzkych ramenách. Nenávidel som ich. Pamätám si,  ako ma po nich hladkala mama...

Je  to len ďalší nepotrebný kúsok mňa, ktorý potrebujem vymazať.

Pustil som si ich a ruky dal pred seba. V dlaniach som mal vlasy. Veľa vlasov. Veľa mojich vlasov.

Prehrabol som si ich a v rukách mi ostali ďalšie. Vypadávajú mi čím ďalej, tým viac. Zachvíľu si ich už nebudem musieť ani trhať sám. Vypadnú mi všetky samé.

Pomaly som sa premiestnil do svojej izby, kde som sa zamkol. Sadol som si na moju veľkú manželskú posteľ povlečenú v sivo-bielych obliečkach.

Na stene za posteľou som mal veľký záves. Je to divné, zakrývať závesom stenu? V mojom prípade nie. Odostrel som ten kus látky a pozrel sa na obrovský múr predomnou. Boli tam krvavé čmuhy.

Teda, mali to byť čiarky, no moc sa na ne nepodobali. Pre mňa sú tie čmuhy veľmi dôležité. Každá jedna čiarka vyjadruje jeden deň. Každý jeden deň, odkedy tu bývam. Odkedy odišli moji rodičia.

Odkedy ma tu držia, vo veľkých a nezlomných putách. Každý deň robím novú a novú čiarku s nádejou, že sa ich počet už nezmení. Že to už zamrzne na tom jednom čísle. Prerátavam ich každý jeden deň.

Čiarka po čiarke.

Stále tomu nemôžem uveriť.

2191 krvavýh, už zahnednutých čmúh.
2191 dní. Pamätám si, ako som sa pri prvej 200 strašne dorezal. To číslo mi prišlo neskutočne veľké a to som tu nebol ani rok. Teraz je to skurvených šesť.

Zo šuflíka na mojom nočnom stolíku som vytiahol čierny menší nôž. Jeho čepeľ som priložil k svojmu ukazováku a jemne zatlačil. Začal som ťahať a tlačiť zároveň.

Ostávala tam jemná krvavá čiara. Taká, ako keď sa roztečie malá kvapka dažďa po okne. Taká, ako keď vám jemná slza steká po celej tvári. Taká jemná a krásna.

Nôž som odložil a prst obtrel o stenu.  Ten tam zanechal tmavú čmuhu od krvi. Kedy tam napíšem tú skurvenú poslednú čiarku?