50 Days of life

Day 26

Po Yoongiho odchode som zostal sedieť v kuchyni.

Nevedel som, čo mám robiť, preto som sa rozhodol sledovať Marka s Karen.

Kým Mark pracoval pri počítači v obývačke, Karen zatiaľ varila obed.

Síce sa snažili tváriť, akoby normálne vykonávali svoju každodennú rutinu, ja som vedel, že to tak nieje.

Znepokojoval ich môj intenzívny pohľad, ktorým som skenoval okolie a snažil sa prispôsobiť momentálnej atmosfére prevládajúcej naokolo.

Prečo to robia?

Prečo sa snažia tváriť, akoby sa celý čas nič nedialo?

Robia to celý život.

Správajú sa ku mne, akoby som bol úplne normálny.

Celú domácnosť, okolie, správanie...

Zo všetkého vyžaruje aš prílišná normalita, ktorá je priam nenormálna.

A čudujem sa, že sa tak dokážu tváriť po všetkých tých veciach, čo robím.

V momentálnom období musia byť naozaj zmätení.

Najskôr som bol... proste ja.

Toxický, miestami odmeraný Jimin.

Potom... potom utečiem z domu.

Následne zistím veci, ktoré som nikdy nemal vedieť a po príchode domov od nich žiadam objatie.

Po tom som na nich znovu odmeraný.

A teraz?

Teraz tu sedím a pozorujem ich.

Snažím sa pochopiť, ako to, že ich ešte toto pretvarovanie na normálnosť neubíja.

Lebo vo všetkom, čo sa deje v ich živote, vo všetkom sú stále normálni.

No táto normálnosť ma udivuje a desí zároveň.

Prečo sa snažia byť ako normálni rodičia?

Po tom všetko , čo som im urobil?

Po toľkých razoch, čo som ich odmietol?

Po toľkých rokoch neopätovanej lásky?

Aj ja som sa snažil byť normálnym synom...

Ale po čase som nedokázal tváriť sa, že všetko je také, aké má byť.

Po toľkých rokoch falošnej nádeje a čakana som nevydržal ostať normálny.

No Mark a Karen... to isté, čo som sa ja snažil zachovať pre mojich rodičov sa oni snažia zachovať pre mňa.

A stále to chovajú...

Sú skrátka úplne normálny.

Aj keď utečiem z domu, aj keď si niečo spravím...

Na druhý deň sa tvária, akoby sa nič z minulosti nestalo

Akoby každý jeden deň začali odznovu.

Nový život bez problémov z minulosti, ktoré vás sťahujú k nenormalite.

Žiť taký život...

Na prvý pohľad to vyzerá uvoľnujúco.

Nezaťažovať sa problémami a minulosťou.

No aj tak sa za tým skrýva mnoho bolesti.

A skrývaná bolesť niekedy vie byť bolestivejšia, ako tá prejavovaná.

Ten obraz, keď som videl tú normálnu Karen, ako plakala...