50 Days of life

Day 14

Zase sa rozprávam sám so sebou.
Mám aspoň taký pocit.

Akonáhle nemám žiadne rozptýlenie, akým bol včera Yoongi, cítim sa neuveriteľne sám.

Som len sám so sebou a utápam sa v mojich myšlienkach, ktoré sa stávajú čiernejšie, ako svet naokolo. Nevyznám sa v nich, no aj tak ma ťahajú dolu. Dusia ma a ja nedokážem prestať padať.

Deprimuje ma to?

Vedieť, aký osamelý v skutočnosti som?

Že sa dokážem mučiť ja sám?

Že si ubližujem ja sám?

Celú dobu si dopekla robím zle iba ja sám, no prečo?

Prečo nedokážem zastaviť svoju myseľ a seba?

Prečo sa jednoducho nedokážem mať rád?

Prečo nemôžem kašlať na problémy, ktoré už nikdy nevyriešim a neužívať si život?

Prečo sa iba prizerám na to, ako pomaly zomieram?

Môj život je tak prázdny, že neviem, čo mám s ním robiť. Nenávidím sa, lebo ja môžem za to, ako vyzerá môj život. Ja som si ho spravil takým, aký je a ja nedokážem byť iný.

Aký je ten pravý čas. Je to budúcnosť?

Alebo je minulosť tá kľúčová? Prečo nevieme rozoznať minulosť a budúcnosť? Prečo si pamätáme iba minulosť? No zistenie, že ja si nepamätám ani jedno je desivá.

Moje myšlienky sú hlboké, no nesiahajú až do bodu, kedy by som si mal pamätať minulosť. Sú však tak husté a toxické, že vás dokážu zabiť napriek svojej plytkosti.

Sedím v okne a pozerám sa na studený svet tam vonku.

Najhorší pocit je, keď ste vo svojom dome, no aj tak máte pocit, že potrebujete ísť domov.

Kde mám domov?

Chcem mať iba miesto, kde sa budem cítiť príjemne. Kde sa budem cítiť šťastne.

Chcem ísť niekam, kde ma nebude dusiť moja vlastná myseľ, ale kde sa bude môcť otvoriť a vypustiť všetky zlé trápenia. Kde naberie nový zmysel pre rozmýšľanie.

Domov by mal byť tam, kde sú predovšetkým ľudia, ktorý vás milujú a vy milujete ich.

Ja nemám žiadny domov.

Preto by som mal ísť aspoň niekde, kde to dokážem milovať aspoň ja. A mne napadá iba jedno miesto.

Pomaly som zišiel dolu po schodoch. Odignoroval som svojich adoptívnych rodičov, obliekol som sa a vyšiel von.

Pomalou chôdzou som sa dostal až k obchodu, kam ma včera zobral Yoongi.
Bol síce ešte stále otvorený, no veľa ľudí okolo nebolo.

Vyliezol som po rebríku a sadol si na betón. Uvoľnil som sa a pozeral na mesto predomnou.

Bolo tu ticho, jemné slnko mi svietilo na chrbát a ja som sa cítil príjemne.

"Som rád, že tu chodievaš."

Ozval sa naraz hlas za mnou.

Patril Yoongimu. Sedel pri druhom kraji, kde sa nachádzal rebrík a pozeral sa na mňa.

"Áno, páči sa mi tu."

Odpovedal som.

Yoongi podišiel ku mne.

"Môžem si prisadnúť?"

"Sme v slobodnej krajine."

Jemne som sa naňho usmial a sledoval, ako si sadol vedľa mňa.

"Som rád, že sa tu cítiš šťastný. Aj pre mňa je to jediné miesto, na ktorom sa viem zbaviť všetkých zlých myšlienok a jednoducho si užívať krásu okamihu."

Povedal a zatvoril oči.

"Magické miesto."

Zašepkal som a ľahol si.

Neskôr si ľahol aj Yoongi. Vyhľadal som jeho ruku a oprel sa o ňu.

Ani jeden sme nerozprávali, iba sme ležali a počúvali krásu ticha.

Spolu.

Konečne som cítil ten pocit. Konečne som cítil šťastie.

Je pekné byť jednoducho voľný a nič neriešiť.

Spomenul som si na nemocnicu a na stav úzkosti, aký som vtedy cítil.

Spomenul som si na nekonečné dni presedené v mojej izbe a ubliživaním si.

Pri spomienkach som sa iba viac usmieval.

Nič z toho som teraz necítil.

Bola to minulosť.

Bolo to niečo, na čo teraz nedokážem dočiahnuť.

Niečo, čo som nechal za sebou.