50 Days of life

Day 18

"A oni o všetkom vedia.... všetko, čo sa stalo a nechcú mi to povedať.... j-ja.... strašne to bolí Yoongi"

Slzy....

Všade boli iba slzy

Ležal som v mojej izbe na posteli a skrúcal sa v hysterickom plači.

Ešte nikdy som tak neplakal.

Všetko som povedal Yoongimu, to ako to je a ako sa cítim.

Cítil som, že Yoongi by to mal vedieť...

On je jediný, ktorý by ma mohol pochopiť.

A ak aj nie, mne je to už vlastne jedno.

Mne je to už vlastne všetko jedno.

Už viac jednoducho nevládzem.

Ani neviem, že z čoho som taký vyčerpaný.

Asi každú chvíľu skončím s barlami, lebo nedokážem poriadne chodiť...

Všetko to, čo by som mal vedieť a chcem to vedieť mi bolo z nejakého dôvodu zamlčané...

Yoongi je tu síce so mnou, no nechcem, aby vedel, ako sa cítim, aj keď mu to hovorím...

Neviem prečo.

Nemám silu nad tým rozmýšľať.

Bol som otočený smerom k stene a sledoval všetku tu krv na stene...

všetky tie značky...

Spomínal som na to, ako som sa cítil pri každej, keď som ju tam kreslil...

Zakaždým to bolo iné.

Niekedy som bol zlomený...

Niekedy vyčerpaný

A niekedy som bol jednoducho ten, na ktorého by som sa chcel asi najviac znovu podobať...

Skrátka mať v paži a nevšímať si okolie.

Pokojne prežívať a čakať na koniec.

A ničím sa netrápiť.

Yoongi si ľahol vedľa mňa a obmotal okolo mňa svoje ruky.

Cítil som teplo...

...a znovu ten pocit bezpečia.

Aspoň na zlomok sekundy

Znovu...

"Mal by si to vedieť Jimin... zaslúžiš si to vedieť... mali by sme niečo vymyslieť. Ako by sme to mohli zistiť."

Povedal a otočil si ma k sebe.

"A ja asi aj viem, ako by sme to mohli zistiť."

"Ako?"

"Hovoril si, že ťa tvoji rodičia nechali v deckom domove, je tak?"

"Áno."

Zašepkal som.

"A vždy, keď im tam niekto príde, alebo kamkoľvek prídeš ty, majú o tebe záznam... tie papiere, je tak?"

Ja som otvoril oči.

Môj starý decký domov má o mne ešte stále záznam.

Musím tam byť zaznamenaný, že som tam bol, majú všetky deti...

A možno majú aj mňa.

"Jimin, v tomto meste je iba jeden decký domov... bol to ten?"

Opýtal sa ma a silno zabodával svoj pohľad do toho môjho.

"A-áno."

Zašepkal som a rukou si zakryl ústa.

"Musíme sa tam vlámať... aby sme zistili tvoju minulosť. Zaslúžiš si ju vedieť."

Povedal Yoongi a vstal z postele.

"Dnes v noci... okolo polnoci ťa tu vyzdvihnem... musíš sa pokúsiť vykradnúť tak, aby ťa Mark s Karen nevideli... a potom pôjdeme tam. Je to stará budova, majú tam ešte tie staré drevené okná... dostaneme sa tam a zistíme, čo sa stalo, dobre Jimin?"

Mne sa zahmlelo pred očami.

Tak blízko...

Bol som tak blízko k zisteniu mojej minulosti...

K zisteniu, kto v skutočnosti som a prečo môj život vyzerá tak, ako vyzerá...

Cítil som zmiešané emócie.

No uvedomujem si, že my nezostáva veľa času.

Rakovina ma zožiera a ničí na nepredstaviteľnú podobu.

Buď teraz, alebo už nikdy.

"Dobre Yoongi."