Prespávačka

Tretia kapitola

Večer som sa stretol s priateľmi a povedal im o svojom pláne.

„Zošalel si," bola reakcia Karola, spoločného dobrodruha pri mojich videách.

„Naletel si neznámemu týpkovi," ozval sa Filip.

„Fakt to chceš urobiť?" spýtal sa ma Andrej.

„Nezošalel som, ani nič podobné. Je to obyčajné prespatie. Áno, je trochu divné, prespávať v dome, kde došlo k trojnásobnej vražde, ale chcem mu dokázať, že tam nestraší, že strašidlá sú len ľudské výmysly," namietal som.

„Ideš si zase masírovať svoje ego?" spýtal sa ma Karol. „Nepamätáš si to prespatie v cirkuse? Ako si išiel k ohrade s levmi a jeden ťa skoro chytil?"

„To bolo iné. Uznávam, že som to trošku prepískol, ale práve tá časť videa mala najlepší ohlas. A tam boli levy, živé bytosti. V tomto dome budeme jediné živé bytosti my. Podľa mňa je to najľahšia prespávačka. Ešte ľahšie, ako skúsiť prespať na farme. Jedna noc v údajne strašidelnom dome. Nič také ako duchovia NEEXISTUJE!" vyhlásil som rozhodne.

„Existujú! Videl som o tom kopu dokumentárnych filmov," namietal Karol.

„Dokumenty? Aj ja ti môžem natočiť dokument o UFO, a urobiť ho tak reálne, že tomu uveríš. Stačí trošku peňazí na podplatenie náhodných svedkov a ľudia hneď veria," trval som na svojom.

„Podľa teba sú všetky dokumenty výmysel?" pozrel na mňa Karol.

„Nie, iba tie o nadprirodzenom. Treba sa držať pri zemi, vieš?" odvetil som mu s úsmevom.

„Tak, ale aj keď si odmyslíme to, či duchovia existujú alebo nie, vieš, že sa ideme vlámať do domu, ktorý nám nepatrí. Áno, obchodné centrum alebo ten cirkus nám tiež nepatrili, ale to bolo iné. To sú budovy slúžiace verejnosti. Rodinný dom, to je iná káva," povedal Andrej.

„Je to niečo iné. Ale pozrel som si pár videí. Ľudia bežne vstupovali aj do opustených víl. Toto bude podobné, aj keď to nebude vila. Veď pozrite ukážem vám fotky, čo mi poslal ten Dávid," povedal som a ukázal im na mobile fotky. Na nich bol pekný dvojposchodový dom s predzáhradkou. Pôsobil celkom obyčajne. Napohľad nič nenasvedčovalo tomu, že sa v ňom vraždilo.

„Pekný dom, určite to musela byť bohatá rodina," povedal Filip, keď si pozrel fotky.

„Máš aj fotky z vnútra?" spýtal sa ma Andrej.

„Nie. Dávid vravel, že sa tam síce snažili dostať nejakí ľudia, ale ďalej ako do chodby nešli. Povedal aj, že cez okno to vyzerá stále rovnako," odpovedal som.

„Vážne si na to pristal?" ešte raz sa ma spýtal Karol, keď si aj on pozrel fotky.

„Áno, už sa nedá cúvnuť," odvetil som.

„Prečo si to neprebral s nami, pred tým ako si súhlasil?" spýtal sa ma Andrej.

„Vyhecoval ma. Ale veď ma poznáš, keď ma niekto vyprovokuje, veľmi neuvažujem. A nechcel som vyzerať pred ním ako strachopud." Povedal som úprimne.

„Jáj, Marcel, ty a to tvoje ego! Keď si niečo zaumieniš, tak ideš za tým aj cez mŕtvoly, len aby tvoja reputácia neklesla." Veď aj vďaka tomu máme úspešný kanál. Mňa by pred pár rokmi nenapadlo, že budem prespávať v regáloch alebo v cirkuse. Ak ti teda na tom tak záleží, tak to skúsme. Veď ak je pravda, čo tvrdíš, nemalo by to byť také ťažké. Jedná noc nás predsa nezabije. A aspoň budú mať naši fanúšikovia zaujímavé video," povedal Filip.

„Vážne chceš s ním do toho ísť?" oslovil Filipa Karol.

„Veľmi nie, ale keď nás do toho namočil, nič iné nám nezostáva. Nemôže to byť až také zlé. A trošku strachu zažívame vždy. Navyše tam môžeme prichystať nejaké akože strašidelné situácie, keď to má byť strašidelný dom. Taký ten falošný strach," zasmial sa Filip.

„Filip, vieš, že ja také moc nemusím," povedal som.

„Viem, ale aby sme aj trošku vystrašili našich divákov. Ale ak chceš tak to tam nemusíme dať," odvetil Filip.

„Vážne sa ideme vlámať do domu zavraždenej rodiny?" spýtal sa znova Karol.

„Nie je to vlámanie. Nejdeme tam nič kradnúť, iba stráviť jednu noc. Maximálne nás chytia, ale to nám hrozí pri každom videu," odvetil Filip.

„Andrej, čo si o tom myslíš ty?" obrátil sa Karol na kamaráta s nádejou, že aj on nebude súhlasiť, aby sa tam šlo.

„Neviem. Je to divné, ale keď už Marcel neustúpi, tak nemáme na výber. Musíme do toho ísť. Dúfam, že to ozaj nebude nič špeciálne. Napríklad, že ten Dávid nás nepríde v noci strašiť, lebo ho dorazím, a potom aj teba," povedal Andrej a kývol hlavou smerom ku mne.

„To ho ešte varujem, nech si z nás tam nerobí srandu. Ale podľa toho čo písal, ani on do toho domu nechcel veľmi ísť, tak pochybujem, že by nás tam išiel strašiť," odvetil som.

Karol na mňa neveriacky pozrel: „A ty mu veríš?"

„V tomto áno. Lebo čo mi poslal link k tej vražde, tak v komentároch tam viac ľudí spomínalo, že občas ešte počuť v dome plač. Takže, ak uveril tej báchorke, tak tam určite nevkročí. Nevyzeral byť veľmi odvážny."

„A ty si zas veľmi odvážny a ideš do toho aj bez porady s nami," zahundral namrzene Karol.

Prekvapene som naňho pozrel: „Nechceš tam ísť? Bojíš sa duchov? Veď neexistujú."

„To si myslíš ty, ale keď tak veľmi chceš, idem do toho s vami. Aby som vám mohol potom vravieť, že som mal pravdu," odpovedal mi Karol.

„Veď uvidíme," povedal som trošku vyzývavo.

„Kedy tam chceš ísť?" spýtal sa ma Filip.

„Čo najskôr, nech je ten Dávid spokojný. A nech to máme všetko z krku, a môžeme sa venovať ďalej tomu trampolínovému parku. Idete teda do toho so mnou?"

„A kde to vlastne je?" pýtal sa Karol.

„Dvesto kilometrov odtiaľto. Zhruba hodinka a pol cesty. Ale stále som nedostal odpoveď na moju otázku."

„Tak ďaleko? Ako to chceš všetko vymyslieť?" spýtal sa Andrej.

„Poviem vám to, až keď mi odpoviete," vyhlásil som.

„Dobre, ideme s tebou. Hlavne, už povedz, ako to máš vymyslené," povedal rýchlo Andrej.