Prespávačka

Štrnásta kapitola

Mäkká posteľ, teplo, tlmené svetlo. Celé telo ma bolí. Otváram oči. Kde som? Ako som sa sem dostal? Snažím sa spomenúť si, ale akosi mi to nejde.

Otvárajú sa dvere a dnu vchádza muž v bielom plášti.

„Mladý pán sa konečne prebral!"

Hľadím na neho nechápavo: „Ako prebral? Kto prebral? Aký mladý pán?"

„Nuž, vy, pane! Boli ste v bezvedomí. Nepamätáte sa? Mali ste autohaváriu. Vaše auto vošlo na železničné priecestie práve vo chvíli, keď tadiaľ prechádzal vlak. Ešte šťastie, že nešiel rýchlo. Vychádzal len z neďalekej stanice," odpovedá mi.

Lovím v pamäti a zrazu počujem ako niekto kričí: Stoj! A ďalej nič...

Pán v plášti pokračuje:

„V aute ste nebol sám. A očividne ste nešoféroval. Asi ste boli niekde s priateľmi,"

Pamäť sa mi pomaly vracia.

„Karol, Filip, Andrej! Kde sú moji kamoši? Sú v poriadku?" pýtam sa.

Muž v plášti vysvetľuje: „Len pokoj, mladý muž! Ja som váš ošetrujúci lekár. A čo sa týka vašich priateľov, dvaja z nich sú určite v poriadku, ten tretí bohužiaľ...

Predpokladám, že on šoféroval. Sedel práve na tej strane, kde bol náraz. My sme robili, čo sme mohli, ale nepomohlo to. Viac sa neprebral," hovorí smutne.

Čo? Karol je mŕtvy. A to kvôli mne. Mal pravdu. Nemali sme tam ísť! Zovrelo mi hrdlo a oči sa mi naplnili slzami.

„Ako sú na tom Filip a Andrej?" spýtal som sa po chvíli zachrípnuto.

„Filip je len v šoku. Má síce jazvy na krku, ale sú len povrchové. Určite sa z toho dostane. A váš posledný kamarát má zlomenú nohu. Obaja nám rozprávali niečo o duchoch. Ale nechápali sme to. V rámci vyšetrenia sme vám všetkým zobrali krv na testy. Alkohol, ani iné návykové látky sme našťastie nezistili," odpovedal lekár.

„Ďakujem vám, pán doktor," skleslo som mu poďakoval.

„Ak budete čokoľvek potrebovať, stačí zazvoniť!" povedal súcitne lekár a odišiel.

Nemo som prikývol. Cítil som obrovskú vinu za to, čo sa stalo. Karol je mŕtvy! Vďaka mne! Ako to vysvetlím jeho príbuzným a známym?

Pomaly sa mi vracia pamäť a všetko mi prebieha pred očami ako nejaký film.

Bábika, búrka, rozbité okno, auto, cesta, dopravné značky, všetko mi v divnom zmätku víri v hlave. Ako sa to mohlo stať? Ako rád by som to všetko zmenil. Rozmýšľam, hľadajúc riešenie, ktoré neprichádza. Trápim sa dlho, až ma nakoniec premôže spánok.

Neviem, ako dlho som znovu spal, tentokrát ma zobudila zdravotná sestra.

„Vstávame, mladý muž, máte tu balík!"

„Balík?" Rozmýšľam, kto mi ho mohol poslať. Možno nejakí príbuzní, keď sa dozvedeli, čo sa so mnou stalo.

„Od koho je?" spýtam som sa rozospato.

„Spätná adresa tam nie je. Je však dosť veľký. Môžete si ho pozrieť, potom ho ale odnesiem a dám vám ho, až keď vás prepustíme," odvetila milo.

„Smiem ho teda vidieť?" spýtal som sa. Kto by mi len mohol poslať veľký balík?

„Samozrejme, je tu za dverami, hneď vám ho prinesiem," povedala sestrička a odišla. Vrátila sa s dlhou úzkou krabicou zabalenou v baliacom papieri.