Prespávačka

Dvadsiata druhá kapitola

„Ja som ho videl?" povedal som potichu, keď som to dočítal.

„Veď sme ho všetci videli. V rakve!" odvetil Andrej.

„Nie, tak. Pozri, aj tu to píše: ‚Ten vták, na ktorého si sa dnes tak dlho pozeral, to som bol ja!' Iné vtáky tam vtedy neboli, len ten jeden. Holubica. Je možné, že.. Počkaj, veď aj v Biblii je Duch svätý znázornený ako holubica." zvolal som.

„Teba na tom pohrebe tuším osvietilo!" zahundral Filip.

„Nie, Filip, pozri! Rebeka si z nás nestrieľa. Nikdy nevidela, ako Karol píše. A všimni si, že toto písmo je veľmi podobné Karolovmu, povedal by som, že rovnaké. A krv! Odkiaľ by Rebeka zohnala krv? Veď v aute bola sama a nikto z nás nekrvácal."

„Nestrčil si to tam ty, a nedohodli ste sa na tom s Rebekou?" spýtal sa ma Filip.

„Určite! Ja, čo najviac ľutujem Karolovu smrť, by som si vymyslel, že mi odpúšťa! Môžem sa ti tu vyzliecť donaha, nenájdeš na mne ani jednu reznú ranu, z ktorej by som si pustil krv."

„Filip, myslím si, že nás Marcel neklame. Vieme, že má rád kanadské žartíky, ale aj ja si myslím, že toto by nám neurobil!" postavil sa na moju stranu kamarát.

„Chlapci, nehádajte sa! Vážne to bol Karol! Má vás všetkých rád, a bude na vás dávať pozor. Nikomu nič nevyčíta." ozvala sa Rebeka.

„A čo ešte povedal?" spýtal sa jej Filip.

„Nič, len to, čo som vám povedala, a ten lístok. Vraj sa tu nemohol dlho zdržať," odvetila Rebeka.

„A ty si sa ho na nič nespýtala? Napríklad na rodičov," opýtal som sa bábiky.

„Nie. To ma nenapadlo. Bolo to také rýchle. Nemal veľa času. Chcel len, aby som vám takto odovzdala odkaz," odpovedala Rebeka.

„To je škoda. Ak je v nebi, a nie je tam, kde ty, tak možno sa s nimi stretol," povedal som.

„Možno, ale to sa už nedozvieme," odvetila Rebeka smutne.

„Nemohli by sme ho vyvolať?" navrhol som.

„Nie!" hneď odvetil Filip.

„Rozhodne my by sme to nemali urobiť. Nemáme s tým skúsenosti, a navyše sa môže veľmi ľahko stať, že vyvoláme nejakého iného ducha, poltergeista, a to by nemuselo dobre skončiť. Vravel som ti, mal si sa ísť spýtať po pohrebe farára!"

„Dobre, dobre. V stredu za ním teda pôjdem, že aké máme možnosti," sľúbil som Filipovi, aj keď sa mi tá možnosť nepozdávala.

„Ukáž mi ešte raz ten Karolov list," požiadal ma Andrej. Podal som mu ho. Skúmavo naň hľadel, ako keby sa snažil odhaliť podvrh.

„Je pravý!" zhodnotil po chvíli.

„Ukáž!" s nevôľou zobral list Filip. Videl som, ako ho striaslo, keď pozrel na zaschnutú krv. Rozmýšľal som, či krv nepresiakla na rifle. Pozrel som sa na Rebekine vrecko. Z vonku nebolo vidieť nič. Dúfam, že nebude nič ani z vnútra. To by sa možno malá Kamila naľakala.

„Naozaj, to písmo vyzerá ako Karolove. Dobre. Verím, že je to jeho odkaz. A vraví to isté, čo aj my. Marcel, naozaj nemôžeš za Karolovu smrť!" povedal mi kamarát.

„To mi povedal aj jeho otec. Vraj, že nefungovalo signalizačné zariadenie. A keď do toho zarátaš aj ten dážď, môžeme byť radi, že sme nažive," odvetil som.

„Keby sa tam nevyberieme, Karol by bol tu! Lenže to už nezmeníme, život ide ďalej. Každopádne, som rád, že si na nás Karol aj po smrti spomenul. Horšie je, že teraz sa mi zaspáva trošku divne, keď viem, že je viac svetov. Pripadám si ako v Marveli," vravel Andrej.