Prespávačka

Deviata kapitola

Rozloženie a nastavovanie kamier zabralo určitý čas. Medzitým sa už vonku celkom zotmelo.

„Čo teraz?" spýtal sa Karol, keď sme sa usadili v obývačke na karimatkách.

„Čo asi? Trošku počkáme a skúsime o hodinku nahrať naše dojmy. Veď vieš, ako sme to robili už veľakrát. Fakt škoda, že nefunguje elektrika. Rád by som si pozrel niečo na tej telke," povedal Filip.

„Naozaj si myslíš, že táto akcia bol dobrý nápad?" spýtal sa ma Andrej.

„Je pravda, že sa tu nedá tak vyblázniť, ako v tom hračkárstve, ale aj tak je to zatiaľ celkom v pohode. Veď som zobral aj karty, môžeme si zahrať napríklad poker alebo žolíka, aby nám prešiel čas," odvetil som.

„Tak daj, skúsim ťa nabiť v žolíkovi," povedal Andrej a spoločne sme sa pustili do kartovej hry. V polovici piateho kola Filip spozornel.

„Nepočujete niečo?" spýtal sa nás. Započúvali sme sa do ticha. Okrem brechotu psov z vonku, som nepočul nič.

„To sa ti asi iba zdalo." zahundral som.

„Nie, vážne som niečo počul," nedal sa Filip. Ešte raz sme sa teda započúvali do ticha. A začul som to aj ja. Niečo dunivé. Ale znelo to dosť ďaleko.

„To je iba búrka! A asi je ešte dosť ďaleko," vyhlásil som.

„Hej, a ja si myslím, že je to búrka," pridal sa Andrej.

„Ešte to nám tu chýbalo!" zahundral Karol.

„Hádam sa nebojíš búrky?" spýtal som sa ho neveriacky.

„Nie," odvetil, „nenatočíme teda radšej niečo ešte teraz, kým nie je búrka?"

„Teraz ešte nie. Možno trošku neskôr, ak bude búrka bližšie. Dodá to na strašidelnosti." Povedal som.

„Ako chceš." Zahundral Karol. Pokračovali sme teda ďalej v hre. Zatiaľ to vyzerá na pohodový večer. Neviem, čoho sa Karol tak bál. Aj keď to v spálni vyzeralo pre niekoho strašidelne, pochybujem, že to malo súvis s dneškom. Fakt si tú ženu mohol kľudne pomýliť aj s modelkou. Alebo si to vymyslel.

Zrazu som dostal nápad. Teda nápad som dostal včera večer doma, ale teraz je čas ho zrealizovať.

„Pustíme si k hre hudbu?" spýtal som sa.

„Môžeme," súhlasili všetci.

„Tak dobre. Ide sa na to," vytiahol som mobil a pustil pesničku:

Keď sú veci dole hlavou,
keď je chaos vpravo, vľavo,
keď je počuť divné hlasy,
keď dupkom stoja všetky vlasy.

Keď sa veci hýbu samé,
never, to len zrak ťa klame.
Keď lampa začne sama blikať,
keď srdce ako budík tiká.

Čas je povedať si pravdu,
oni si ťa aj tak nájdu!

Du, du, duchovia
samý plač a samý žart.
Du, du, duchovia
báť sa ich, či mať ich rád?
Du, du, duchovia....

„Prestaň!" zvolal Karol.

„Veď ste chceli pesničky, či nie?" spýtal som sa a snažil sa zadržiavať smiech.

„Pesničky áno, ale nie takúto." Povedal nahnevane Karol.

„Nemáš rád Riška Müllera?" spýtal sa ho Andrej.

Som rád, že nie som jediný, čo to berie s humorom. „Ty tú pesničku poznáš?" spýtal som sa ho.

„Trošku. Viem, že to bola zvučka seriálu, čo dávala STVčka." Odvetil Andrej.