Prespávačka

Dvadsiata prvá kapitola

Ráno som sa zobudil do pochmúrneho počasia. Akoby už niekto od rána naznačoval, aký bude dnes deň.

„Dobré ráno!" pozdravil som rozospato Rebeku.

„Aj tebe, ako si sa vyspal?" spýtala sa ma.

„Nie veľmi dobre, stále som myslel na dnešné poobedie," odvetil som.

„Všimla som si, že si sa často prehadzoval v posteli. Ale neboj, neboli tu nijakí zlí duchovia," ubezpečila ma Rebeka.

„To nebolo duchmi. Vieš, ja som ešte nebol na žiadnom pohrebe. A toto je ešte aj pohreb môjho dobrého priateľa, ktorého smrť som pravdepodobne zapríčinil ja," povedal som.

„Nie je to tvoja vina! Veď ti to aj kamaráti vraveli," snažila sa ma Rebeka upokojiť.

„A koho je to teda vina?" spýtal som sa jej.

„Neviem," odvetila smutne.

„Máme to ťažký život," vzdychol som si, keď sme vošli do kuchyne. Urobil som si chlieb so šunkou a syrom, ale veľmi mi nechutil. Mal som stiahnutý žalúdok.

„Škoda, že tu nemám psa, dal by som mu ten zvyšok chleba. Nechutí mi akosi. To bude stresom," povedal som Rebeke.

„Odlož si ho do chlebníka. Mne tak mamina občas odkladala raňajky, keď som ich celé nezjedla," navrhla mi Rebeka.

„A bolo to potom dobré?" spýtal som sa jej.

„Hej, aj na obed bol chlebík ešte mäkučký." odvetila.

„Ďakujem za tip," poďakoval som sa.

„Nemáš zač." odvetila Rebeka.

„Aké to je keď zomrieš?" spýtal som sa Rebeky zrazu, skôr ako som tú otázku stihol zadržať v ústach.

„Také náhle! Ani som si to neuvedomila, kým som nevidela samú seba ležať v skrini. Ale radšej na to nemyslím!" odvetila smutne bábika.

„Prepáč, to mi len napadlo," ospravedlnil som sa jej.

„Nič sa nestalo," povedala Rebeka.

„Ozaj, už si rozmýšľala, ako sa budete s Kamilou zajtra hrať?" snažil som sa zmeniť tému.

„Trochu. Napadlo mi, že sa budeme hrať ako včera my, teda človeče nehnevaj sa, alebo možno bude chcieťKamila na mne skúšať všelijaké oblečenie. Radi sme sa tak hrali s bábikami, že sme im skúšali rôzne oblečenia. Jej mamina nám aj nejaké na bábiky ušila. A aj ja som túto bábiku často prezliekala. Veď aj veci, čo sa sušia tu na radiátore, boli moje. Teda nosila som ich, keď som bola menšia," odpovedala Rebeka.

„Hej, aj sa mi zdalo, že to oblečenie, vyzerá viac detsky, ako keby nebolo pre bábiku. Veď na základe toho som ti kúpil toto náhradné, ktoré si dáš aj dnes, aj zajtra," odvetil som.

,,Jéj, to som rada. Ozaj, ale nechodí sa na pohreb v čiernom?" spýtala sa ma Rebeka.

„Veď budeš v kufri, tak to nik nezbadá, čo máš na sebe. Alebo ti mám ísť kúpiť čierne šaty?" spýtal som sa jej.

„Nemusíš. Veď ja tam môžem byť aj tak, aby ma nik nevidel, a bábika bude v kufri. Sám si to včera vravel," odvetila Rebeka.

„Hej. Iba ak by tam bol niekto senzitívny, že by ťa vnímal," odvetil som.

„Senzitívny?" nechápala Rebeka.

„Citlivý. Sú ľudia, čo viacej vnímajú nadprirodzené veci, ako ostatní. Možno, keby do vášho domu, keď si tam bola, niekto taký vošiel, by ťa tam hneď cítil, a ten pocit by silnel, čím viac by bol pri tebe. Veď si si všimla, že my sme boli viackrát v izbe, a až keď si si sadla vtedy za PC a pozerala si na nás, až vtedy sme ako tak registrovali, že niečo s tou bábkou nie je v poriadku."