Prespávačka

Desiata kapitola

„Tak to by sme mali." Povedal som, keď sme vyšli z detskej izby.

„Mne sa to čím ďalej, tým menej páči." Ozval sa Karol.

„Vydrž Karolko, veď teraz si ideme pospať. Ani nezbadáš, a už bude ráno a pôjdeme preč a už tento dom uvidíš len na videu." Odvetil Andrej.

„Ostaneme teda v obývačke?" spýtal sa Filip.

„Môžeme, aspoň sa Karol bude cítiť bezpečne. A ako aj povedal, budeme mať istotu, že nikto z nás nebude zvyšok partie strašiť. Maximálne chrápaním." Skúsil som byť vtipný.

„Ja nechrápem, čiže vás tým strašiť nebudem." Ozval sa Filip.

„Ani ja." Pridal sa Karol.

„Podobne." Dodal Andrej. Všetci pozreli na mňa.

„Ja chrápem ako piliňák! Ale len si z vás robím srandu. Nechrápem. Veď to by sme posrali všetky prespávačky, keby niekto počul naše chrápanie. Navyše sa mi zdá, že človek chrápe len keď spí na chrbte, a ja rád spím na boku takže to nehrozí." Upokojil som priateľov.

„Nechceli sme preniesť jednu kameru do spálne?" spýtal sa Filip, keď sme boli pri schodisku.

„Hej, ale už nemáme statív." Odvetil Karol.

„Nevadí, položíme ju na vrch skrine a niečím podložíme. Zaberie pekne veľkú časť izby vrátane tej puknutej fotky. Fakt som zvedavý, či sa nám kamerami podarí niečo nahrať, lebo tú fotku fakt neviem vysvetliť." Povedal Andrej.

„Sú to duchovia, ja som vám to vravel." Trval na svojom odporca tejto prespávačky.

„Alebo len oslabené sklo." Podotkol som.

„Oslabené sklo na troch miestach? Rovno na hlavách? Nie je to ani na okraji fotky, aby tam bol nejaký tlak na sklo, ale skoro v strede. Sám neveríš tomu, ako si to vysvetlil." Vyhlásil Karol.

Nemal pravdu. Tento dom už rok nik neobýva, ktovie, ako stará je tá fotka, fakt to môže byť aj vada skla. Je to čistá náhoda, že sa to stalo počas našej návštevy. Išiel som dole po kameru a v obývačke som sa dobre porozhliadol. Naozaj v nej bolo toľko miesta, aby sme sa všetci štyria vyspali, len musíme posunúť konferenčný stolík k oknu. Vrátil som sa ku kamošom. Vošli sme do rodičovskej izby. Sklo na fotke bolo stále popraskané.

„Tak, vyhodnotil som miesto v obývačke. Zmestime sa tam všetci , len musíme posunúť konferenčný stolík k oknu. Aj keď si myslím, že by bolo lepšie, keby boli dvaja dole a dvaja hore, ale prispôsobím sa." Povedal som, a zapnutú kameru položil na skriňu. Opatrne som ju ešte pootočil, aby bol jej záber čo najväčší.

„To by sme mali, tak si poďme rozložiť do obývky spacáky a dáme si malého šlofíka. Na také tri hodinky. To budú potom akurát dve hodiny a natočíme ďalší spot, a potom ešte jeden dáme nadránom." Povedal som, keď sme vyšli z izby.

Spánok počas pespávačiek je síce krátky, ale dôležitý. Rýchlejšie tak ujde čas, ale ak ste bojazlivej povahy, je to pre vás horšie. My sme v tomto už ostrieľaní profíci, ale ako som sa už zmienil, pri prvej prespávačke nám nebolo všetko jedno.

„Ten stolík je riadne ťažký." Povedal Filip, keď ho spolu so mnou prenášal k oknu.

„Budeme ho potom vracať naspäť?" spýtal sa Karol.

„Uvidíme, ale skôr nie ako áno." Odvetil som.

„Chceš narúšať pokoj mŕtvych? Niekde som čítal, že by sa s vecami mŕtvych nemalo hýbať. A zvlášť tu, keď zomreli takým strašným spôsobom. Navyše sme tu nezvaní hostia, takže nemáme dôvod poprehadzovať im veci." Namietal Karol.