Prespávačka

Dvadsiata piata kapitola

„Aké?" spýtala sa Rebeka smutne. Vedel som, že nebude chcieť odísť.

„Keď sme už tu, môžeme sa ísť pozrieť za tvojimi rodičmi a vlastne aj za tebou na cintorín. Chcel by som tam tvojim rodičom poďakovať za teba."

„Mne sa nechce, radšej by som sa hrala ešte s Kamilou," odvetila Rebeka.

„Môžeš sa s ňou hrať nabudúce. Určite, sa sem ešte Marcel s tebou niekedy vráti, že?" pozrela na mňa Lucia.

„Hej, pokojne aj o týždeň alebo o mesiac, ako to bude vyhovovať Kamilke, Lucke a hlavne aj jej mamine," vysvetlil som Rebeke.

„To je dlhá doba," zamrnčala Rebeka.

„Ale veď aj u nás máš čo robiť. Zajtra určite prídu kamoši a možno natočíme nejaké video na YouTube. Napríklad to z dnešnej návštevy. Taký vlog."

„Tak dobre!" povedala mrzuto Rebeka.

„Dobre ste sa zahrali?" spýtala sa mama Rebeky, keď som sa obliekal.

„Hej," odvetila smutne Rebeka.

„Mami, idem ešte s Marcelom na cintorín. Chcel vidieť, kde sú Šimkovci pochovaní," povedala mame Lucia.

„Dobre," povedala mama.

„Potom vám ju priveziem naspať," sľúbil som.

„Nemusíš, prejdem aj pešo," odvetila Lucka.

„Neboj, ten kúsok ma nezabije. Aspoň bude Rebeka šťastná, že môže byť ešte chvíľku s tebou.

„Dobre teda," prisvedčila Lucka.

„Dovidenia teta a ďakujeme, že sme vás mohli navštíviť!" povedal som Luckinej mame.

„Presne tak. Ďakujeme a maj sa Kamilka!" pozdravila kamošku Rebeka.

„Nemáte za čo, potešenie je na našej strane. A povedz mamine, že napiekla výborne dobroty," pridala sa mamina, keď mi podávala dózy od koláčov.

„Odkážem. Ahoj Kamilka!" usmial som sa na dievčatko.

„Ahoj!" odzdravila a spokojne mi zamávala.

„Dobré auto," povedala mi Lucka, keď sme nastúpili do škodovky.

„To moje sa rozbilo, toto je ocove. Vieš, stará klasika," odvetil som.

„Ale dokáže ísť rýchlo," povedala Rebeka.

„Tak, kde je cintorín?" spýtal som sa Lucky. Tá ma navigovala ulicami mesta. Bolo to celkom ďaleko od ich domu. Zaparkoval som a prešli sme malou bránkou dovnútra. Slnko sa chýlilo k západu. Dúfam, že všetko stihneme ešte pred zotmením. Toto je už druhý cintorín za dva dni, čo som navštívil. Ktovie či aj tu Rebeka vidí duchov.

„Ako sa cítiš?" spýtal som sa Rebeky, keď sme kráčali pomedzi hroby.

„Zvláštne, prvýkrát uvidím svoj hrob," odvetila.

„Vidíš tu okrem nás aj niekoho iného?"

„Hej."

„Iného?" nechápala Lucia a obzerala sa.

„Myslím duchov, my ich nevidíme, ale Rebeka áno," vysvetlil som.

„Strašidelné," zašepkala Lucka.

Kráčali sme úzkymi uličkami medzi hrobmi, až sme napokon prišli k cieľu. Hrob Šimkových sa nijako neodlišoval od ostatných hrobov. Bol to obyčajný náhrobný kameň s vyrytými menami a dátumami. Žiadne ornamenty, nič.